Cestou tam a zase späť

Kúzelná činnosť, ktorá spája nespojiteľné a rozdeľuje nerozlučné. Tak asi najlepšie hrniem oba póly. Ľudia studení ako psie čumáky po intoxikácii sa stávajú zhovorčiví a extroverti sa uzatvárajú do seba a strácajú sa v temných kútoch.
Veľká časť hlbokých rozhovorov prebieha práve pri poháriku, keď akosi padajú formálne hranice a veci niekedy nevyzerajú až tak hrozivo. Upevňujú sa väzby a jednoducho majú ľudia k sebe bližšie.
A tak isto naopak. Veci vypovedané už nejde vziať späť a aj keď na triezvo by nikdy neopustili našu hlavu, po pár pohárikoch dokážeme raniť.
Tažko s nadhľadom a chladnou hlavou reagovať na kamarátske potľapkávanie po pleci, idiotský úsmev a reči o tom, ako v čase Tvojej neprítomnosti niekto ešte nedávno chodil za Tvojou súčasnou priateľkou. A aká to bola prča. Každý sme iný.

...nemusí to rovnako aj vyzerať.

Sú dve. Skoro v rovnakom veku a pri podrobnejšom pohľade majú toho aj spoločného viac ako si myslia. Napriek tomu sa obe snažia na tú druhú nepodobať. Je to jednoduché. Každá z nich má pocit, že tá druhá to robí zle.
Obe sú slobodné, obe hľadajú a obe zatiaľ svoju polovičku nenašli. V dlhodobom horizonte je počet ich vzťahov, ktoré mali status perspektívne a aj krátkodobé, približne rovnaký. Napriek tomu jedna z nich budí dojem seriózneho hľadania a druhá skôr dojem prelietavosti. Pozerajú sa na seba takto sami, pozerá sa na nich takto okolie. Aj okolie počúva. Občas nešťastná zvolená poznámka po ďalšom neplatnom pokuse a celá snaha pôsobiť zodpovedne je tam. Šlapka sa tlačí na jazyk, lenže rozum sa to tam snaží nepustiť. Pretože nie je. Viem to. Druhá strana práve komentuje málo. Pár nevydarených vzťahov sme s priateľmi odhalili vlastne náhodou. Tajnostkárenie a spiklenecké úškrny.

V konečnom dôsledku sám neviem, čo z toho sa mi pozdáva viac.