Cestou tam a zase späť

Vypisoval som si v banke nejaké papiere, ktoré som si nevedel vybaviť cez net a registroval som mierne zmäteného dôchodcu, stepujúceho medzi priehradkami a hľadajúceho si miesto. Indiferentný kábát, v ruke igelitka a v nej obedár. Dosť nepatričná postavička v danej chvíli. Keď konečne zistil ku ktorému okienku sa chce prepasírovať a aj sa tam nakoniec dostal, tak vytiahol z igelitky sedemdesiat tisíc slovenských v hotovosti a vkúril si to na účet. Až mi pero prestalo písať. Zdanie škaredo klame a ujovi by som bol prispel aj na polievku, keby ma bol na ulici poprosil. Takto som musel zložiť pomyselný klobúk a ukloniť sa. Možno zhoda okolností a možno premyslený ťah. Zaistil si tým dokonalé krytie a pokoj pri transporte peňazí.

No nekúp to.

Všetko je relatívne a čas asi duplom. Sám som nevedel, či sa smiať, alebo si začať trénovať skok do rakvy. Kolega sa prišiel pochváliť, že má nový objav. Usmiaty od ucha k uchu, že nebyť uší, tak sa naozaj smeje okolo celej hlavy. Rozprával ako si našiel úžasnú babu, rozplýval sa, nešetril komplimentami na jej adresu. Zaľúbený až po ponožky. Potom povedal meno a mne to zoplo. Roky sa prehnali cezo mňa a došlo mi, že niektoré veci boli už naozaj dávno. Že sú tam roky bezstarosného naháňania sukní. Ono vlastne keď nad tým uvažujem, tak mi to ani nejako nechýba. Možno je to ako v tej reklame. Keď mám chuť, tak si vyberám. Ale aby som neprepásol pointu. Tá zlatá babuľka bola dcéra mojej bývalej.

Došlo mi to úchylné, ale nepovedal som mu to. On je v tom nevinne.