Cestou tam a zase späť

Sedeli sme a mal som pocit, že vôbec nepočúvaš. Rozprávali sme, vysvetľovali, snažili sa objasniť náš pohľad na vec. Slová šli von, prechádzali Tebou, ale nič sa nedialo. Nepočúval si a možno ani nevnímal absurdnosť celej tej situácie. Chodí mi po rozume citát z jednej veľmi starej diskusie: Žiaľ, ty nechceš rovnaký meter pre obe strany. Chceš taký meter, ktorý bude dávať rovnaké výsledky bez ohľadu na to, čo ním budeš merať.
Presne ten pocit som mal ja včera. Že čakáš od nás odpoveď, ktorá zapadá do Tvojej schémy. A obmieňaš otazku stále dookola v prípade, že odpovieme nie podľa očakávania. Veľmi sa snažíš byť nezaujatý, ale nejde to. Príliš sa snažíš pomôcť. A máš veľa informácií, ktoré nemôžeš a ani nechceš povedať nahlas. Zúfalo naznačuješ (hlavne mne) a čakáš, že pochopím. Lenže ja som tiež zaujatý a pozerám sa na vec z úplne iného uhla. Každý máme iný zdroj informácií a narábame s nimi po svojom. Nedelíme sa o ne, len naznačujeme. Neviem čo vieš Ty a naopak. Možno by sme navzájom zmenili názor a možno vôbec nie.

Niekedy je to práve o tom, že je fajn, keď druhá strana len sedí, počúva a je ticho.Včera to tak nebolo.

To je zase môj pohľad na vec, možno si sa snažil a celé je to jedno veľké nedorozumenie. Neviem. Za oknom padá sneh a som myšlienkami úplne inde.

Situácia známa, známe slová, známe pocity. Jednoducho zase raz v predstihu viem čo ma čaká. Viem čo budeš rozprávať, možno aj to aké slová zajtra použiješ.
Výhoda je, keď človek nič nečaká. Berie veci ako prídu, snaží sa vychutnať si každú chvíľu. Vychutnával som si, aj keď sa nie vždy dá hodiť realitu za hlavu. Nevedel som nedať do toho seba. Zmenil som sa. Viac cítim veci okolo seba, viac sa pozerám. Vnímam vône a farby. Mám radosť aj z drobností, zo seba, z bežných vecí okolo.
Dostal som strašne veľa a teraz bude len na mne ako to zase nezahrabať niekde v sebe a nenechať to vyblednúť. Toto bude druhá najťažšia etapa. Prvá bude nechať Ťa slobodne dýchať.




Ostaneme priatelia? To čítanie z očí je strašne zradné.

Vždy to na začiatku tak na prvý pohľad vyzerá. Najkrajšie jabĺčka sú práve tie v susedovej záhradke. Potom nastáva morálna dilema: Preliezť, či nepreliezť? Ochutnať, či neochutnať? Hlavne ak viem, že majiteľ určite nebude súhlasiť. Ja sa mu nečudujem, ani ja by som nesúhlasil.
Takže sedím na plote, húpem nohami a rozhúpavam sám seba. Už som rozhodnutý zliezť dole, prejsť tých pár krokov a ochutnať. A egoisticky mi je jedno, čo si o tom bude myslieť vlastník. Nezávidím mu to, ale ani ma to úprimne nezaujíma. Možno tú záhradku dlho budoval, možno bude smutný a zničím mu sny, ale on sa jabĺčiek tiež nepýtal či chcú byť oplotené.

Pravda je niekedy zložitejšia ako všetky fantastické konštrukcie. Teraz je pravda tá, že sa mi vykoľajil zotrvačník. Stále sa krúti a baví ho to.

Všetko je relatívne. Pre niekoho je maličkosť dobrý obed, pre niekoho nové auto.
Mne sa príjemné veci dostali plynulo do sféry, ktoré by snáď niekto mohol považovať za maličkosti. Naozaj drobnosti, ktorých hodnotu ani nie je možné vyjadriť v peniazoch. Sú veci, ktorých hodnota je nevyčísliteľná. Ide o pocit, ktorý to vyvolá a ako sa pri tom cítim. Nejde o hmotné statky, ide o niečo úplne iné.
Ako vyčísliť hodnotu chvíle, keď Ťa možem objať, či  svietiacej prskavky odrážajúcej sa v Tvojich očiach? Sú to jedinečné momenty dané práve tou mágiou okamihu, keď neriešime svet okolo nás. Vtedy cítim len Teba, Tvoj dych a Tvoje ruky. S Tebou v náručí čas plynie úplne inak. Tie chvíle chcem predĺžiť. Nehrať sa na ukradnuté chvíle, nepočítať čas na minúty.
Nedával som si žiadne predsavzatia na Silvestra o polnoci. Stál som, zapaľoval prskavky a myslel na Teba. Moment, keď som chcel byť niekde inde, s niekým iným, za iných okolností.

Viem čo chcem. To pre začiatok nie je málo.

Píšem a mažem a opäť píšem. Cyklus, ktorý sa už hodnú chvíľu opakuje. Tak ako hľadám správne odpovede a trochu aj sám seba. Sú chvíle, keď aj dobré skutky bolia a pochybnosti nedovolia spať. Aj otázka čo vlastne chcem do budúcna nadobúda jasnejšie kontúry. Čo naozaj chcem a kto naozaj som.