Cestou tam a zase späť

Prečo mám čoraz častejšie pocit, že detinskými nazývame všetkých okolo nás, ktorí si napriek svojmu veku trúfnu robiť veci, na ktoré ostatným už neostávajú gule?

Su otazky na ktore sa vraj v slusnej spolocnosti nepytame. Beriem to ako konvenciu, ktora ma obcas mozno realne zaklady a chapem, ze aj mne by niektore otazky asi boli neprijemne. To je mozno aj dovod, preco tato moja otazka strasi iba v mojej hlave a preco sa nespytam priamo Teba. V podstate je velmi jednoducha az monotematicka a v extremnom pojati by sa na nu dalo odpovedat aj konvencne Ano/Nie. Ale faktom ostava aj to, ze odpoved snad ani nechcem poznat, lebo asi ani jedna by ma nepotesila.
Ano by znamenalo, ze by bolo dotknute moje ego. Napriek vsetkej pragmatickosti v ktorej si viem odovodnit, ze by Ano mala byt spravna odpoved a hlava nema o tom ziadne pochybnosti. Na druhej strane by som vo svojej egoistickosti velmi rad vedel ze aj ked nie som hviezda (ktorou som asi ani nikdy nebol), tak to stale bolo lepsie ako teraz. Ze Ti to chyba, ze Ti chybam ja a ked uz nic ine, tak aspon ze spomienky pracuju u Teba podobne ako u mna.
Nie by bola ta horsia varianta, ktoru by som zase nechcel kvoli Tebe. Zalezi mi na Tebe a vzdy zalezalo a mrzelo by ma, keby neboli veci v poriadku. To ze som v urcitych ohladoch egoista sem v tejto chvili nepatri. Vlastne by to nebola horsia varianta. Bola by zla. Velmi zla. Tak byt veci nemaju a ani ich tak nechcem.
Niekedy je si tazke vybrat a niekedy sa mi ani vyberat nechce. Nepytam sa, drzim sa v pozadi a snazim sa nekomplikovat si zivot a nekomplikovat ho ani Tebe. Cesta naspat uz nie je. Nie je kam.

Si teraz stastna?


P.S: Ako velmi musi cloveku hrabat, aby si cital stranku o moznostiach a sposoboch vstupu do Cudzineckej legie a aby preberal v hlave prinosy tejto hypotetickej varianty?

Neskorý večer, posledná cigaretka pred spaním. Ani vlastne neviem čo je horšie. Či rozladená gitara sprevádzaná inak slušným spevákom, alebo pre zmenu dobre naladená bývalka v orgazmických kŕčoch, ktorú počúvam z vedľajšieho okna. Poznám ju po hlase a nemám z toho dobrý pocit. Ešte stále to niekde vo vnútri so mnou hýbe. Chcel by som veriť, že to nerobí úmyselne, že to je len náhoda.

... alebo teória energetického minima.

Už dlhšie ma prenasleduje myšlienka, že sa s človekom tahá čosi ako osud. Nerád by som to ale takto nazýval. Myslím, že to čo s nami bude a ako s nami bude vieme a musíme ovplyvňovať práve sami, na druhej strane ale musím uznať, že sú ľudia, ktorí majú smolu a takí, ktorým sa hovorí štístko. Aj keby sa im stalo čokoľvek zlé, v konečnom dôsledku to bude len nepríjemnosť.
Každý z nás má svoj vyvážený stav, rovnovážnu polohu a zotrvať v nej nás stojí najmenej námahy a úsilia. A pokiaľ sa udalosťami okolo nás, či vlastnou cieľavedomou aktivitou z tej polohy vychýlime po chvíľke sme opať späť. Problém je, že každý z nás má tu rovnovážnu polohu inde. Takže niekto je klasický príklad smoliara, ktorý zakopne na rovnej ceste a zlomí si palec na nohe a kľúčnu kosť a niekto aj keď spraví čelný náraz autom do susedovie domu, tak nakoniec zistí, že našiel v ruinách (domu a auta) germánsky poklad zo šiesteho storočia nevyčísliteľnej ceny a nielen že opraví barák a kúpi si nové auto, ale ostane mu aj do rezervy.
Napadlo ma to v sobotu na svadbe jednej z lastovičiek. Jedna to už má za sebou, druhú to v dohľadnej dobe čaká. A je úplne jedno aké metódy a postupy zvolili. Našli čo hľadali a trvalo im to obom zhruba rovnako dlho.
Vždy si ten rovnovážny stav predstavujem ako nádobku na puding, kde mám naspodu položenú guličku.Môžem pohrkať, ale keď skončím zase je v krátkom čase gulička na svojom mieste.

Ja som skôr to štístko.

Nie som ani luterán v zálohe, ani katolík v aktívnej službe, len akurát verím iným spôsobom. A tiež si o sebe myslím, že logicky uvažujem. Lenže to asi v tejto sfére práve nenosí.

Moj názor ohľadne prerušení tehotenstva je ľudom v mojom okolí známy a jasný. Radšej prerušenie, ako má dieťa vyrastať bez lásky niekde, kde sa o neho nebude mať kto starať, alebo pokiaľ mu má byť celý nasledujúci život ubližované len preto, že nebolo vítané. Celé je to podivná debata, kde veľmi nerád zovšeobecňujem a na každý jeden prípad sa treba pozrieť s triezvou a chladnou hlavou a zvážiť pre aj proti. Nič nie je čiernobiele a žiadna pravda nie je globálna.

Logika mi ale prináša aj iné myšlienky. Jednoducho mám pocit, že katolícka logika je v určitých oblastiach nekonzistentná. A v momentoch, keď zlyháva privolajú si na pomoc "božiu vôľu", ktorá zabezpečí, že "takto to má byť a takto je to správne" bez ohľadu na fakty. (Je možné, že to je prípad všeobecne kresťanstva, akurát katolíkov akosi počujem viac, častejšie a aj hlasnejšie).

Príklad by sa našiel asi rýchlo, ale keď som začal interupciami, ostanem na chvíľu pri nich. Jeden zo základných argumentov je, že človek život nedáva a nemôže ho teda ani vziať. V poriadku, pokiaľ ten kto dáva život je Boh a nie človek, ktorý dodá základné ingrediencie (nie, nie o nepoškvrnenom počatí, ktoré sa už podľa dostupnej literatúry udialo celý jeden krát v dokumentovanej histórii ľudstva sa teraz baviť nejdeme) prečo potom sa nepostará o to, aby človek jeho prácu nemohol ignorovať a hlavne zrušiť? Niekde som čítal, že nám dáva slobodnú vôľu aby sme mohli byť aj omylní. Nie celkom šťastne vymyslené v takejto kritickej a konfliktnej oblasti. Nemohol by nám dať aj slobodnú vôľu rozhodnúť sa kedy to dieťa naozaj chceme? Keď by sme si mohli vybrať, že dieťa naozaj chceme a nebolo to o náhode (lebo náhodné je, fakty zase nepustia), asi by bolo menej myšlienok, či je na nečakané dieťa správny čas. A súčasne by bolo menej smutných žien, ktoré dieťa mať nemôžu. (A ak náhodou slobodnú vôľu sa rozhodnúť sa kedy dieťa chceme máme, nie sme to nakoniec my, kto dáva život? -> šup na začiatok odstavca). Všimol som si v poslednej dobe veľké tabule pri cestách, ktoré hovoria o "umelom prerušení". Čiže zase logicky prirodzené prerušenie (ktoré sa deje z vôle božej a v súlade s jeho zámermi) je v poriadku a nie je proti nemu čo namietať. Čo Boh dal, to Boh vzal. Bodka. A už vôbec nie pochybnosti, či diskusia. Pričom technicky ide o ten istý akt, nezávisle na debatách o tom v ktorom období sa to udialo a či už plod mal alebo nemal osobnosť. A úplne posledné: Pokiaľ Boh rozhoduje o živote, prečo dopustí po celom tehotenstve, že pár dní pred pôrodom dieťa umrie. Že nás chce skúsať v našej viere? To aj nás čo už v neho neveríme? Pre tých je to za trest? Milosrdný bože....

Nehcem si do nikoho kopať. Možno to všetko celé len zle chápem a niekto mi to konečne logicky konzistentne vysvetlí. Aj keď som skeptický ....

Sú jednoduché a súčasne hlboké životné pravdy ponúkané nám častokrát už od detstva. Hovoriť striebro, mlčať zlato je jedna z nich. Mne v poslednej dobe v hlave rezonuje niečo podobné: Hovor pravdu vždy keď môžeš, neklam keď nemusíš.
Vyzerá to triviálne, ale povedzme si pravdu, kto z nás nikdy (ale naozaj NIKDY) neklame? Ani tam vzadu nikto? Dobrý klamár musí mať dobrú pamäť. Inak je to chabý amatér a skôr či neskôr narazí. Pud sebazáchovy tým rozumnejším nakoniec podstrčí do podvedomia správnu formu.
Nechce sa mi mať hlavu ako slon, pamätať si komu som čo povedal, v akých súvislostiach a v prípade, že sa stretnú dvaja s protichodnými informáciami hľadať narýchlo cestu ako improvizovane vykĺznuť z potenciálneho problému. Takže mierne paradoxne, ale klamem málo a hlavne čím ďalej tým menej. A mám z toho akosi lepší pocit. Stále viem posúvať realitu podľa mojich egoistických potrieb, ale už nemusím dosahovať víťazstvá za každú cenu. Spomínam si na časy, keď som prehru prijímal veľmi ťažko. Kalkuloval som, mystifikoval, ťahal za špagátiky, vyrábal špeciálnych efektov a bavil som sa na výsledkoch. Aj keď druhú stranu boleli.

Vlastne to chce len si pár krát nabiť hubu ........

Všetci máme svoje barličky. Tie, ktoré nám pomáhajú žiť a ktorých sa niekedy až kŕčovite držíme. Niekto nosí slušivý oblek a hneď má pocit, že je burzový maklér, iný si nahodí športový odev a má pocit, že okolie ho vidí ako víťaza olympiády. Niekto sa hlasito smeje a veľmi by aj chcel byť vtipný. A iná na seba zase zavesí pol kila železa do rôznych telesných partií a otvorov a dúfa, že okolie si ju konečne všimne a možno si niekto aj pomyslí, že je pekná. Aj keď toto posledné mi pripadá ako jedna z najväčších foriem zúfalstva. Videl som naživo aj pekné baby s percingom, ale asi by som ich vedel spočítať aj na prstoch jednej ruky. Väčšinou to bolo niečo decentné a s vkusom umiestnené. A potom je druhá strana zákopov, kde vkus absentuje, decentné ani náhodou a naozaj ide len o pokus na seba upútať. Čo sa výborne darí. Ale žeby to bolo naozaj to, po čom im srdce piští? Nikdy som nemal nutkanie nechať si do tela robiť diery navyše. Keby pán Boh chcel aby sme ich mali viac, bol by nám ich nadelil sám a v dostatočnom množstve. Robil som iné somariny a chápem že aj čas rebelantstva sa u každého prejavuje inak ale deštruktívne a častokrát aj nevratné zmeny nie sú moja šálka kávy.

A prečo ma to napadlo? Lebo som dnes videl takú škaredú babu s piercingom, fialovými vlasmi a nechutnou nadváhou až strach. Pritom nahodiť sa trochu inak, usmiať sa a mohla z nej byť príjemná baculka.