Cestou tam a zase späť

Kúzelná činnosť, ktorá spája nespojiteľné a rozdeľuje nerozlučné. Tak asi najlepšie hrniem oba póly. Ľudia studení ako psie čumáky po intoxikácii sa stávajú zhovorčiví a extroverti sa uzatvárajú do seba a strácajú sa v temných kútoch.
Veľká časť hlbokých rozhovorov prebieha práve pri poháriku, keď akosi padajú formálne hranice a veci niekedy nevyzerajú až tak hrozivo. Upevňujú sa väzby a jednoducho majú ľudia k sebe bližšie.
A tak isto naopak. Veci vypovedané už nejde vziať späť a aj keď na triezvo by nikdy neopustili našu hlavu, po pár pohárikoch dokážeme raniť.
Tažko s nadhľadom a chladnou hlavou reagovať na kamarátske potľapkávanie po pleci, idiotský úsmev a reči o tom, ako v čase Tvojej neprítomnosti niekto ešte nedávno chodil za Tvojou súčasnou priateľkou. A aká to bola prča. Každý sme iný.

...nemusí to rovnako aj vyzerať.

Sú dve. Skoro v rovnakom veku a pri podrobnejšom pohľade majú toho aj spoločného viac ako si myslia. Napriek tomu sa obe snažia na tú druhú nepodobať. Je to jednoduché. Každá z nich má pocit, že tá druhá to robí zle.
Obe sú slobodné, obe hľadajú a obe zatiaľ svoju polovičku nenašli. V dlhodobom horizonte je počet ich vzťahov, ktoré mali status perspektívne a aj krátkodobé, približne rovnaký. Napriek tomu jedna z nich budí dojem seriózneho hľadania a druhá skôr dojem prelietavosti. Pozerajú sa na seba takto sami, pozerá sa na nich takto okolie. Aj okolie počúva. Občas nešťastná zvolená poznámka po ďalšom neplatnom pokuse a celá snaha pôsobiť zodpovedne je tam. Šlapka sa tlačí na jazyk, lenže rozum sa to tam snaží nepustiť. Pretože nie je. Viem to. Druhá strana práve komentuje málo. Pár nevydarených vzťahov sme s priateľmi odhalili vlastne náhodou. Tajnostkárenie a spiklenecké úškrny.

V konečnom dôsledku sám neviem, čo z toho sa mi pozdáva viac.

Je zaujímavé, aká flexibilná je naša myseľ a správania. Veci, ktoré sa jednému zdajú spoločensky neprijateľné, iný robí ako absolútnu samozrejmosť a vice versa. Nechcem teraz narážať na veci na hrane, či také kde veľa záleží aj na výchove a spoločenskom statuse, ale na štandardné situácie. Konkrétne jednu.

Idem si kúpiť jablká. Dám predávajúcemu svoje peniaze, on mi úmyselne zle vydá. Ja si mám prepočítať. Potiaľ veci sedia. Otázka je, či počínanie predávajúceho je etické. Zhodneme sa, že asi veľmi nie, ale akosi sme si miestami aj zvykli.

Idem si kúpiť jablká. Dám predávajúcemu svoje peniaze, on mi omylom zle vydá vo svoj neprospech. Ja si mám prepočítať a aj tak urobím a zistím jeho chybu. Osobne mu tie peniaze vrátim. Pripadal by som si ako zlodej. Ale poznám takých, čo tvrdia, že to je chyba jeho a mal si dávať pozor. Nepolemizujem s nimi o tom, kto spravil chybu, ale zvyknem polemizovať o tom, či by sme sa nemali správať viac ako ľudia.

Idem si kúpiť jablká a všimnem si, že človek ma zle nahodenú cenu. Resp. že ju má úplne inú ako konkurencia. Spýtam sa prečo. Iný možno radšej hned kúpi, aby využil situáciu. Mňa zaujíma čo nesiem do úst.

Idem si kúpiť jablká. Skôr ako sa trhovník stihne zorientovať a vybaliť na stôl, ponúknem mu sumu oveľa nižšiu ako je u konkurencie a keď kývne, tak hneď aj zbalím úlovok a rýchlo idem preč, aby si to nerozmyslel. Bolo to odo mňa fér? Zase nie je otázka, či sa trhovník nemal lepšie pripraviť, ale o tom, ako sa pozerám na vlastné jednanie.

A teraz si vymeňme jablká za trh s nehnuteľnosťami........

Tomu hovorím vypnúť. Strávil som tri dni na lazoch.. Nie len tak trochu mimo civilizácie, ale úplne mimo. Chodili sme tri dni bosí, umývať sme sa pre zábavu chodili naprostred dediny do koryta. Taký návrat do detstva. Cítili sme trávu medzi prstami a prehodnocovali sme trochu sami pre seba svoje priority. Netrápili nás žiadne telefóny, nemali sme so sebou notebooky, nik neriešil nič čo by neznieslo odklad. Mohli sme, keby sme chceli, ale akosi sa nikomu nechcelo. Atmosféra nás pohltila a užívali sme si to. Urobili sme si litre dobrej sangrie, nechali všetko zachladiť a popri nosení dreva a polihovaní sme dopĺňali tekutiny.
Všedné starosti a problémy naberali iné kontúry. Veci, ktoré nám cez týždeň chybajú zrazu neboli podstatné. Viac sme sa rozprávali a hlavne viac počúvali. Ešte aj horúce hlavy boli zrazu akosi lepšie naladené a najskôr rozmýšlali a až potom reagovali. V hlave sa nám pomaly začínala viacerým odvíjať ekonomická teória pojednávajúca o dôchodkovom efekte. Či by sme vlastne trochu nechceli spomaliť, venovať sa viac zábave a veciam, ktoré majú zmysel aj pre budúcnosť a nie len zajtra. Viac sa venovať sebe a menej práci. Viac myslieť na rodinu a menej na peniaze. V takých chvíľach vyzerá všetko akosi jednoduchšie. A po návrate do civilizácie

Evidentne som bol v nesprávnom čase na nesprávnom mieste. Sedím si teraz doma, tlačím sa koláčmi z výslužky a bilancujem posledné tri dni. Svadba na Orave má svoje špecifiká a ja mám v hlave plno vnemov. Triedenie zaberie ešte hodnú chvíľu, ale aj dojmy za horúca majú svoje čaro.
Otázka, prečo som tam vôbec šiel, nemá jednoznačnú odpoveď. Že to celé bude trapná fraška s prvkami surrealizmu bolo jasné už od momentu, keď sa mi do rúk dostalo oznámenie a pozvánka k svadobnému stolu. Sú chvíle, keď sa ťažko odmieta a toto bola jedna z nich. Tak som pristal, veď prežil som už aj horšie veci. Možno trochu lokalita, trochu mentalita zúčastnených a možno spôsob realizácie spôsobili, že som tam trčal ako maják. Nesedel som si so zvyšným osadenstvom ani množstvom vypitého alkoholu, ani humorom (ak teda pristaneme na hru, že to na čom sa bavili oni budeme nazývať humor) ani mojou vlažnou reakciou na kapelu (k tej sa určite ešte dostanem neskôr).
Nevesta bola prekrásna, ženích spokojný. Vlastne ja si ešte škaredú nevestu nepamätám. V tejto chvíli a v danom kostýme sú všetky éterické. Problém bol trochu s vekom. Im je to teda jedno, ale mne sa nepozdávajú príliš mladé družičky. Tu to dopadlo tak, že najlepšie kamošky nevesty a najlepšie kamošky najlepších kamošiek, stručne povedané 90% použiteľného ženského materiálu (dámy odpustia) na svadbe, sa pohybovalo vo veku sladkých sedemnásť +/-. A to teda pŕŕŕ. A nepridávalo im na atraktivite ani to, že si chodili zafajčiť pred budovu. Na jednej strane hrdo ukazovali aké sú už dospelé, na druhej strane sa skrývali aby ich náhodou niekto znamy nevidel. Jedna sa asi dokonca snažila zaujať tým, že v istom momente sa jej záhadne stratilo spodné prádlo. (Samozrejme, že som jej čumel na zadok. A raz tam tie tangá boli a potom už nie. To sú mi prekvapenia.) Nakoniec z môjho súkromného porovnania vyšla asi najlepšie baba vo veku cca 38 rokov, ktorá žiarila energiou a zmyselnosťou. A aj ona si toho bola vedomá, že jej pubertáčky konkurovať nemôžu.
Kapela bola klasická zábavová kapela akú asi najde človek na každej dedinskej tancovačke. Nerezali mi ich podania známych hitov a už vôbec nie ich výber. Z každej druhej pesničky sa na mňa škeril Hergot a to už je dosť aj na silnejšie nátury. Jedine chalanisko chrajúci na trúbku k nim akosi nepatril. Bol o dve triedy lepší a stále mi vŕta v hlave prečo sa s nimi vôbec trápil.
Odsedel som si tam svoje, odtancoval pár hitov, ktoré boli prijateľné aj pre mňa, vypil som si aspoň časť z toho, čo sa odo mňa očakávalo, nadránom som zaželal mladomanželom šťastia zdravia a v pokoji som sa odobral sám dospať do vedľajšieho hotela. Ešte teraz mi hučí v hlave, ale tak aspoň si to budem pamätať.

Vždy keď mám pocit, že som z najhoršieho von, zistím že veru nie. Stretnutia s Tebou už dávno neplánujem. Plánované sa nám väčšinou nepodarili a tak len oznamujem potenciálnu dostupnosť v Tvojej blízkosti. Navyše sa tých stretnutí stále podvedome bojím a klučkujem pred nimi. Viem, že Ťa zase budem chcieť cítiť viac ako len pri sebe. A egoisticky mi vadia všetci Tvoji chlapi. Dnes sa to začalo nevinne. Poslal som Ti SMS s textom: "Pomiešali sa mi plány a mám volný večer. Nepridáš sa?" Za chvíľu mi zvonil telefón, že pohodička a že áno akurát, že prídeš aj s drahým. Bolo mi jasné, že nejde o to, že by strašne túžil ma vidieť, ako skôr o to, že Ťa so mnou nechce nechať samú. Ak aj verí Tebe, tak určite neverí mne. A ani ja jemu, takže sme si kvit. Sadli sme si na večeru, kávu, prebrázdili sme staré mesto a poklábosili o rôznych veciach. Zvyčajne ja s Tebou, ale niekedy aj v trojici. Ale bolo to také sterilné. Bavili sme sa s ním tak len preto, že si tam bola Ty. Si jediné čo nás dvoch spája. Žiadne spoločné záujmy, žiadny prekryv známych, nula bodov. Vadí mi vedľa Teba. Navyše mi vadí aký je k Tebe. Čudoval som sa, že to zvládaš Ty. Nemám právo sa miešať do vášho vzťahu, ale boli chvíle, keď som bol malý krôčik od toho, aby som ho poslal kde slnko nesvieti. Ale je to Tvoje rozhodnutie a Tvoj život. Keď budeš chcieť sa o tom baviť, tak sa ozveš. Toto nám vždy fungovalo a myslím, že stále bude. Porozprávať sa a vypočuť toho druhého, keď je slabšia chvíľka.
Mňa nakoniec slabšia chvíľka chytila cestou domov. Prisadol som si ešte k dvom úplne neznámym babuliam s ospravedlneným, že nebudem dlho zaclánať, ale nechcem byť pri poslednom poháriku dňa úplne sám a stratený. Zvládli to so mnou na výbornú.

Celý tento spot je asi veľká chyba, pretože už krúžiš okolo a si krok od toho, aby sa Ti spojili neuróny a moja reálna a virtuálna identita sa Ti prekryli. Ak to má byť, nech sa stane.

Snáď mi bude odpustené a LISAKO si to nechá vysvetliť, skôr ako povstanú do boja.
Strávil som pár dní na Liptove. Ružomberok, Mikuláš, Hrádok a dediny, mestečká a lazy okolité. Nuda, počasie a prirodzená zvedavosť je kombinácia viac ako vražedná v prípade, že môžete/chcete obzerať okolo seba druhé pohlavie. Ja som aj chcel a aj mohol a bolo mi to až divné. Napríklad taký Ružomberok. Lokálpatrioti opäť odpustia, ale tam zdochol pes a ešte aj tie ženy sú tam škaredé. Nežartujem. Prechádzal som sa chvíľu po tej ich pseudo pešej zóne a peknú babu som tam videl veru jednu. Ťažko sa porovnáva, ale nedá mi nespomenúť Obchodnú ulicu v BA, kde pri prechádzke z jedného konca na druhý možem pekné baby prehadzovať vidlami a nájdu sa aj vyslovene ukážkové kusy, ktoré by sa mali pchať do rezervácie, aby nám dlho vydržali. Ružomberok veru nie. Trochu sa to zlepšilo v Mikuláši, kde už bolo okom na čom spočinúť, aj keď výhra to tiež nebola. Neviem, kde sa tie baby podeli, ale menej ich veru bolo ako som zvyknutý. Najlepšia situácia bola (podľa očakávania) v Tatralandii. Tam som si sliny utierať mohol do sýtosti, bolo s kým prehodiť pár viet a aj na čo si siahnuť. Ale zase to akýmsi zázrakom tesne za bránami končilo. To ich tam majú zavreté na ukážku?
Samotné leto má stále desí čím viac. Ešte ani nezačalo a už sa potím ako opica a prehrieva sa mi mozgovňa. Klíma v aute rieši časť problémov, ale ani zďaleka nie všetky. Tak som začal návrat k starým zvykom a redukujem oblečenie. Keď sa dá, tak úplne, keď nie je inej cesty, tak aspoň uberám spodné vrstvy. Je to príjemné vzdušné a navyše stále môžem strúhať seriózny dojem. A skracuje to prístupovú dobu v prípade potreby. Akurát moja predstavivosť dostáva zabrať a občas sa mi chce smiať, keď si uvedomím, že podobne komicky oblečených nás sedí okolo stola viac a všetci sa hráme hru na formu.
Nakopilo sa mi toho v hlave viec, ale zatiaľ aspoň takto, zvyšok možno časom.

P.S: Kúpim 4 hodiny času dene. Ponúknite.

Ani vlastne nie je o čom písať, ale ako hovorí Piki: Len, čo začnem klepať komentár, myšlienky sa len tak rinú. Takže začínam klepať a možno z toho na konci vypadne niečo použiteľné.
Možno sa nachádzam v nejakej kríze, ale ešte aj ženy sa správajú akosi inak. Dve prakticky totožné návštevy hlavnej dediny, dva fakticky rovnaké závery, len dopracoval som sa k nim odlišným spôsobom.
Návšteva prvá: Ostalo mi pol dňa voľna, ako obvykle veľmi neplánovane, ale vypadli mi nejaké stretnutia, tak som zalovil v telefónovom zozname a následne som si pripadal ako Louka. Nech som blúdil po číslach ako som chcel, tak to bolo nanič. Jedna bola odcestovaná dlhodobo, druhá práve sedela v autobuse kdesi do prčic, tretia bola na mítingu a len kdesi pod stolom písala SMS. Pri šiestom pokuse som to vzdal, zašil som sa na chvíľu sám na kávu v starom meste, poobzeral som si okoloidúce cicušky, čo pomaly začínali vyťahovať zbrane ťažkého kalibru a šiel som pekne zase domov. Sám.
Návšteva druhá: Ostalo mi pol dňa voľna, ako obvykle veľmi neplánovane, ale vypadli mi nejaké stretnutia. Nechcelo sa mi nikoho nahánať, tak som poslal jednu jedinú SMS. Odpoveď bola, že dnes nemôže, čiže záver totožný, akurát ma to stálo menej námahy. Akosi sa mi nechcelo zisťovať, že možno mám aj problém nájsť niekoho na posedenie nad kávou. Je pravda, že jedno stretnutie som si prepásol sám tým, že som si neskoro (až doma) pozrel maily a našiel som si telefónne číslo. Sťahovala sa kamsi na koniec sveta a menila telefón. To, že som ju takto sprosto minul ma naozaj mrzelo. Bol by som sa vykašlal na všetko ostatné a vypadol na cestu späť hned po obede a zastavil sa u nej. Bola a je stále úzasná, aj keď som bol vždy bez šancí. Takto si to musím nechať na inokedy.
Nerobím žiadne závery. Len sa mi to stalo v relatívne krátkom čase dva krát. Dva krát som si ušetrený čas mohol strčiť za klobúk. Na druhej strane ozvala sa mi sama od seba líška z malého princa a dokonca sa chcela stretnúť. Sama od seba. Pravdu povediac od nej ma to prekvapuje snáď najviac, lebo jej som naozaj ublížil. Ona je jeden z dôvodov, prečo si vážne uvedomujem, že by som opäť 18 rokov mať nechcel. Nechcel s tým rozumom, čo mám teraz.

Svet sa obrátil hore nohami. Pozor na hlavu.

Posledné tri dni boli divné aj pre mňa. Napriek miestami prebujnelému egu a sebadôvere sa mi tiež nestáva pravidelne, ze by ma v priebehu troch dní na obed pozvali dve ženy, ktoré síce už poznám dlho, ale tak isto sme sa dlho nevideli. Zazvonil dva krát telefón a dva krát som nemohol odolať. Roky im nič neubrali a mne sa v hlave pomaly odvíjal film pre pamätníkov. Ako odreagovanie od hustých dní v práci to bolo viac ako len vítané.
Čo ma vlastne priviedlo na inú myšlienku. Nie je to tak dávno, čo som rozoberal absolútne najhoršiu otázku na svete a minule som došiel na to najlepšie, čo sa v danej situácii asi dá chlapovi povedať. (Aby som negeneralizoval, tak "dá mne povedať", možno sa na to niekto pozerá inak):

Je to s Tebou stále lepšie a lepšie.

Má to logiku. To, že sme dobrí vieme, alebo aspoň nechceme počuť opak. Tiež nechceme počuť len suché konštatovanie, že dnes to bolo lepšie ako minule. Pretože aj minule to predsa muselo byť úplne super. A už vôbec nechcem počuť, že som lepší ako niekto cudzí v minulosti. To prináša do hlavy chrobáky. Ale to, že sa napriek všetkej už dosiahnutej úžasnosti zlepšujem, to pohladí.

Aj keď sa obávam, že pri najbližšom počutí tejto vety sa začnem nekontrolovateľne smiať.

• Čau, si tam?
• Áno, som tu.
• Som myslel, že už budeš preč.
• Už som preč.
• Ale veď si vravel, že si tam.
• No to áno, ale kde som ja, tam je tu.
• Ale veď sa pýtam, či si tam?
• Som tu, ale moje tu a Tvoje tam, nemusí byť totožné.
• Tak to som sa už úplne stratil. Zavolám Ti zajtra.

Spomenul som si na Teba, keď hrali v rádiu kapelu na ktorej koncerte sme mali de facto prvé rande. Sterilné až strach. Chýbali mi roky, rozum, skúsenosti a asi aj gule. Naspäť sme šli pešo cez pol Bratislavy, rozprávali sme sa a aby si mi oplatila pozvanie na koncert, pozvala si ma ešte na pohár čaju k sebe. Noc sa prehupla do ďalšieho dňa a ja som sa evidentne nemal k činu. Teraz sa tomu smejem, vtedy som bol v ťažkom strese. Nakoniec si sa Ty hodila do pyžama a ja som ostal spať na Tvojom gauči. Oblečený, dokonca aj obutý, v poloľahu. Bola mi zima, čo by som nebol priznal ani za svet, ale cítil som sa šťastný. Ráno som dostal teplé raňajky, úsmev, prvú pusu a začali sa štyri roky, ktoré ma dosiaľ bolia. Pamäť je milosrdná a zvyčajne si pamätáme tie príjemnejšie veci. V Tvojom prípade to akosi neplatí. Samonasieracím spôsobom sa mi vybavujú práve tie ťažké veci. Si v tomto unikát v mojom repozitári. Od začiatku sme sa hrali na otvorený vztah, kde si všetko povieme a posúvali sme si navzájom hranice toho, čo druhá strana znesie. Bol v tom mladícky nerozum a možno trochu sadizmu. Bol kopec vecí o ktorých by som radšej nevedel, lenže priznať to som odmietal. Priznať si prehru v súperení o otvorenosť a tolerantnosť. Ku koncu šlo už skôr len o to, čo drsnejšie tomu druhému vyvedieme, ale tak, aby stále tvrdil, že je to v poriadku a že to toleruje a chápe. Už sme si boli cudzí. S cudzou ženou v mojej posteli. Rána, keď som nedokázal vydržať ani sám so sebou. Prekvapivo ma rozchod bolel viac ako som čakal. Bolel niekde vnútri a bolí vlastne dosiaľ.

Bol som skôr kura ako orol.

Tento blogpost voľne nadväzuje na post Na (v)zrušenej planéte :) Ad revidendum. Osoby, obsadenie a dej ani zďaleka nie sú vymyslené.

Sedeli sme pri pive večer na služobnej ceste a preberali vzťahy, minulosť a budúcnosť a tak vôbec. Ráno nás čakala práca a celé by to upadlo do zabudnutia, nebyť Pluta. Vtedy sa mi tá spomienka vrátila a zrazu som videl tretí typ manželského vzťahu. Taktiež vzdialený od citátov z kníh pre zaľúbené štrnástky, možno ale o to reálnejší.
Ryzo je ženatý odhadom tak 15 rokov. Vzali sa pár rokov po vysokej, nejakú dobu predtým už spolu bývali, takže v podstate prirodzené vyústenie vzťahu. Manželku ľúbil, ona jeho tiež, dieťa splodili až pár rokov po svadbe, krátkodobé poblúznenie, alebo iné tlaky na formalizáciu vzťahu teda môžeme vylúčiť. Na verejnosti aj dnes bez váhania kráčajú ruka v ruke a na pohľad im to klape.
V živote som ho nepočul na adresu svojej zákonitej povedať zlého slova. Drží jej chrbát, keď treba, rieši veci, ktoré by riešiť mal. Taká symbiotická rovnováha. Keď sa plánuje v robote zdržať dlhšie, tak zavolá a oznámi, aby o neho doma nebol strach, zo služobnej cesty večer telefonuje a pýta sa, čo je doma nového a ako sa mu žena a syn mali.
Tým telefonátom sa vlastne aj začala jeho bilancia. Stále manželku ľúbi a aj ona jeho. Sex keď je, tak je úžasný a to, že ho možno ubudlo viac ako by chcel v určitých chvíľach nie je podstatné. Akurát večer, keď všetko stíchne, tak si každý z nich funguje vlastným životom. Vedľa seba, ale každý sám. Aj tá komunikácia im ide najlepšie cez telefón, alebo mailom. Zabudli sa rozprávať len tak. Rozpravy pri pohári dobrého vínka, ktoré praktizovali za mladi im prehlušila rutina bežného dňa. Skĺzli do stereotypu a aj keď navonok sú spokojní a fungujúci, predsa len to nie je celkom ono. Stále sa vedia spolu smiať a aj spolu plakať, ale už tomu niečo chýba. Vie, že za to nesie takú istú zodpovednosť, ako druhá polovička vzťahu, a súčasne nechce dopadnúť ako Bučo, ktorý sa pri tichosti rozviedol po 20 rokoch manželstva, keď deti odrástli a má teraz priateľku, ktorá je od jeho bývalej manželky staršia. Ale ako vie počúvať a rozprávať sa. (Bývalú skoro roztrhlo od zlosti, lebo čakala, že bude nahradená za novší blonďavý model a toto jej ego poriadne nakoplo.) Občas teda Ryzo zvažuje čo ďalej aby to celé nezakapalo a jedného rána sa nezobudil vedľa úplne cudzej zeny.

Lenže pohodlnosť je veľká sviňa.

Je to za nami. Mediálne šialenstvo Medzinárodného dňa žien. Šoféroval som si včera, počúval jedným uchom správy a prepadla ma zákerná myšlienka. (Baby skúste dočítať v kľude do konca a až potom začnite zbierku dreva na moje upálenie).
Na zemi je pomer žien a mužov, ako bratru v percentách, tak 50:50. Keby som to bral do detailov, tak dokonca žien je o nejaké to percento viac a muži sa logicky stávajú ohrozeným druhom. Napriek tomu ani pes neštekne po nejakom Medzinárodnom dni mužov. Celý rok je podobne ticho aj o MDŽ a potom k nám dorazí jar, prebudia sa zvieratká, hormóny, politici a rôzne iné organizácie a nastane hystéria. O tom, že sú ženy strašne znevýhodnené a že je škoda, že MDŽ už nemá tú vážnosť ako malo a že treba obnoviť dobré zvyky. Podozrivo sa toho zúčastňujú obe polovice politického spektra, aj keď tá červenšia to robí okatejšie a hlasnejšie a tak isto podozrivo na tom participujú obe pohlavia.
Mám byť ješitný, vzťahovačný a mám to chápať tak, že jedine ženy niečo robia, jedine ich je zásluha, že všetko funguje a jedine na ich strane je právo na vlastný sviatok a my mužská menšia polovica sveta sme len na okrasu ako sadroví trpaslíci, ktorí tiež nemajú vlastný medzinárodný deň? Naša úloha v spoločnosti je podobná ako majú kuchynskí roboti, ktorí spravia, čo treba, umyjeme súčiastky a bez slova vďaky ich odložíme naspäť na ich miesto? Alebo skúsime druhý extrém, že prestanem nosiť priateľkám kvety len tak, ako to robím príležitostne teraz a dostanú ho len na štátom uznané sviatky? A pridám k tomu malú opicu, aby som šiel v dave.
Idem do extrému, ale vadí mi tá mediálna hystéria, ktorá trvá týždeň pred a končí dva dni po ôsmom marci. Nesnažím sa spochybňovať úlohu žien v spoločnosti, ale na jednej strane sa snažíte si vybojovať rovnoprávne postavenie, na druhej strane sa necháte vmanipulovať do "osláv" nejakého dňa, keď možno ani nie je veľmi čo oslavovať. Dostanete kvety a čokoládu a jeden deň sa okolie tvári ako veľmi vám tým pomohlo, či ulahodilo. A nasledujúci deň je všetko po starom. Možno pokojná spomienka na veci spred nejakých 100 rokov by bola viac na mieste ako usmiate tváre. Lenže kto si už dnes spomenie, že MDŽ nie je oslava toho aké úžasné je byť ženou (na to máte rôzne AVON/Oriflame kampane), ale mala to byť spomienka na nejaké krajčírky.

Naozaj je to to, po čom ženy túžite?

Threesome. Milujem ten film. Pre jeho atmosféru, ktorá mi pripadala úžasná už pred desiatimi rokmi, keď som ho videl prvý krát . Vtedy s bývalkou. Naše názory boli diametrálne odlišné. Ja som bol uchvátený, ona znechutená.

Pandora's proverbial box had been opened, and what's more, none of us were sure that we wanted it closed again.

Stretávame ich denne a ani o tom nevieme. Niekedy ide o úspešné mimikry, niekedy o našu selektívnu slepotu. Zdravý rozum hovorí áno, naše odhodlanie mať stále ružovú predstavu sa urputne bráni akceptovať skutočnosť. A časom sa mení aj nás postoj k nim a aj naša tolerancia získava iné hranice. Čo myslíte, koľko vašich známych robí dievča na telefón, alebo iným spôsobom predáva svoje telo? Málokedy sa tých chvália a niekedy to o nich neviete, ani keď máte pocit, že ich dobre poznáte. Majú vlastný svet a aj keď chvíľami žijú v tom vašom, nechcú aby ste žili v tom ich.
Zvyčajne to je jednoduché. Kto by stál o to, aby na neho známi, spolužiaci, kolegovia, či susedia ukazovali prstom a za chrbtom si šepkali niečo o kurvách. Takto plocho sa dá na to pozerať a nie je to nič nezvyčajné. Možno do tej doby, kým nemáte vlastnú skúsenosť. Keď zistíte, že niekto príjemný, zábavný a možno aj niekto koho vlastne máte radi to robí. Vtedy nastáva okamih pravdy. Hodiť všetko za hlavu a kvôli tomu zmeniť pohľad, alebo si druhú stranu vypočuť a snažiť sa pochopiť.
Zažil som to pár krát z diaľky a raz až príliš z blízka. Možno ešte z bližšia ako by som chcel. Pár dní som nemohol poriadne jesť, pár krát som sa strašne opil, vzniklo pár smutných básní a nakoniec som sa rozhodol, že to nie je dôvod na ukončenie inak príjemného vzťahu. Bolo to na rovinu, obaja sme vedeli, že vieme a neostávalo to v šedej zóne nevysloveného. Strašne som sa bál, že sa na ňu už nikdy nedokážem pozrieť bez toho, aby som si ju nepredstavoval s inými chlapmi v oplzlých polohách. Bál som sa, že sa podvedome budem štítiť jej dotknúť. Nakoniec to dopadlo fajn. Nič sa vlastne nestalo. Predstavivosť si ju predstavovala skôr so mnou a dotýkať som sa jej aj naďalej chcel.
Čo sa zmenilo bol môj pohľad na vec. Už nikdy to nebolo opovrhnutie, či apriori dešpekt. Platí staré známe, že vždy je to o ľudoch a súvislostiach. Nie je dobré škatuľkovať ľudí na zákalde jedného znaku. Nestačí, že som čierny, nestačí, že som arab, nestačí, že som vyhodňar, nestačí byť gay a nestačí ani, že som prostitútka.

P.S: Prostitutka je povolání, kdežto kurva je charakter.

Nešťastná to otázka. Stále ma zaskočí, keď ju počujem, aj keď roky skúseností ju robia lahšou. To že viem ako reagovať, ale neznamená, že súčasne chápem pohnútky, ktoré ženu k tejto posexovej mantre vedú.
Urobila to snáď už každá. Je koniec, ležíme vedľa seba a zrazu to príde. Je to na pohľad jednoduchá otázka, na ktorú odpovedať nie je problém, bohužiaľ nechcete počuť pravdu. Pripadá vám to prízemné a málo romantické. Odpoveď, že sa mi akurát pred očami krútia také fialové chujoviny a skúšam ich akurát ovládať, alebo že ma napadlo že som mal na obed v číne tie rezance a teraz uvažujem, či si ich hodím aj zajtra by nás na dlho mohla diskvalifikovať na zdieľanie spoločného lože. A to ani nemusím spomenúť, že som pred hodinou stretol jej super susedu. Lenže moja myseľ funguje takto. Nerozvíjam v týchto chvíľach v hlave fantastické teórie o spoločnej budúcnosti, ani sa nekochám pohľadom na Tvoje božské telo. Nechcem Ti povedať, že si najúžasnejšia žena akú som kedy videl, aj keď to môže byť zrovna pravda. Že som rád, že si so mnou a chcem s Tebou ostať.
Občas je dokonca moja hlava úplne prázdna. Nič, o čo by sa mohol zablúdený neurón oprieť a zatlačiť. Som duchom neprítomný a akurát sa zľaknem, keď na mňa prehovoríš. Ale ani odpoveď na nič nie je akceptovaná. Tak si pomáham barličkami a zatiaľ mi to prechádza. Dúfam, že až do momentu, keď bude jasné, že pýtať sa ma nemá význam.
Barličky sú jednoduché. Stačí tomu venovať trochu času v lepšie disponovanej chvíľke a keď je zle si spomenúť. A pokiaľ tesne pred vyslovením odpovede zaváham a tvárim sa menej debilne ako Joey v záchvate myslivosti, tak sa to aj akceptuje ako zaváhanie, či Ti to vôbec môžem prezradiť. Neexistuje najlepšia možná odpoveď, len repertoár použiteľných. Od toho, že som uvažoval o Tvojich prsiach a napadlo ma , ako by asi vyzerali na pláži, keby na nich uľpelo trochu piesku, cez to, aký zaujímavý vzor na Tvojich stehnách vytvára odraz svetla a že by to stálo za to ho vyfotiť až napríklad k triviálnemu, že by som Ťa chcel zajtra pozvať na královský obed, lebo si musela na mňa minúť naozaj more energie.

Porozprávať sa môžeme predsa inokedy. Teraz mi to nemyslí.

Pripomenulo mi to práve chvíle s Tebou. Všetky tie neskoré poobedia spolu pri počúvaní takejto klasiky. Možno teraz počúvaš tiež, ale skôr si myslím, že nie. A nerobíš ani kopec iných vecí, do ktorých si dávala dušu a nadšenie predtým. Sme obaja iní.

Pôvodne mal byť. Mal som chuť prebrať verejne niečo, čo je len moje. Náhoda (alebo osud?) chcela, že som ten rozpísaný spot stratil. Bol na obrazovke otvorený asi týždeň. Potom som zavrel okná a neuložené veci šli do kytičiek. Ostal stále v hlave, ale dnes asi nie je jeho chvíľa. Takže o inom.

Nezdá sa vám, že sa až prehnane velký význam vkladá do spojenia "prvá láska"? Pátral som v hlave, ktorá bola vlastne prvá naozajstná a neviem sa rozhodnúť. Prvé sterilné rande? Prvá pusa na schodoch v paneláku? Prvý sex? Prvá spoločne strávená noc a nasledujúce ráno? Prvé spoločné bývanie? Každé z toho bolo s inou ženou. Všetky si pamatám a po každej mi niečo vnútri ostalo. Kalkulujem čo z toho vo mne zanechalo najviac.
Možno prvý rozchod. Kopanec, že už nie som zaujímavý. V šestnástich človek ťažko znáša, keď nájde ženu svojho srdca v objatí s iným. Prebolelo, ako aj ďalšie nárazy neskôr. Už nikdy to nebolo také ťažké. Každé nové sklamanie prebolí akosi ľahšie, do duše sa vkráda cynizmus, už nič nie je na život a na smrť. Už je len tu a teraz. Ručná brzda môjho žitia.
Nemyslím, že prvá láska ostáva tou najväčšou. Prax hovorí, že nezáleží na poradí. Nebola si ani prvá, ani posledná. O pannách už vôbec nehovorím. Napriek tomu si prišla ako veľká voda, naukladala si sa mi do srdca a či sa mi to páči, alebo nie, tak nikdy si neodišla. Za tmavých zimných večerov v prázdnej izbe sa toho obávam. Stačilo by, aby si zavolala. Otvoril by som dvere Tvojim zbaleným kufrom a bola by si späť. Nežná a manipulujúca. Nikdy som Ti nedokázal odolať a utešoval som sa tým, že tvoju manipuláciu poznám. A keď o niečom viem, tak tomu môžem hocikedy čeliť. Naivná predstava, viem. Čeliť a odolať som dokázal, len keď to bolo aj v Tvojom záujme. Keď si ustúpila zo svojich pozícií a začala sa so mnou hrať hru na lepšie nervy.
Prešli roky a všetky naše náhodné aj plánované stretnutia končili mojim poznaním, že sa neviem od teba odpútať. Môžem na teba nemyslieť týždne a stačí závan vône a som späť. Ty si späť. Poznal by som ťa zo zavretými očami, po hmate a po čuchu. Milión vecí ťa pripomína. Nie je dôležité, či niekoho mám. Možno práve ty si moja druhá polovica. Zatiaľ obaja hľadáme. Poznanie neodvratného nás vnútri desí a ženie do ďalších experimentov.

Možno raz sa kruh uzavrie.

Koľko peňazí dokážem reálne minúť? Potrebujem pridať jednu nulu, dve, alebo len dvojnásobok súčasného stavu? Kde sa končí moja potreba a začína nenažratosť a beh za mocou, vplyvom, nadutým egom a onania nad tým aký som kurva bohatý?
Krásny príklad zo života mám v jednom susedovi. Míňame sa s ním už od decka a kedže sme skoro vrstovníci, tak sme si kadečo aj povedali a bolo obdobie keď sme klábosili a pofajčievali denno denne. Je jedno kde robí. Peňazí nikdy nemá dosť. Keď študoval, tak dostával nejaké peniaze od rodičov a chodil brigádovať. Občas peniaze boli, občas nie. Rozhadzovať sa nemohol, ale biedou by som to nenazval. Potom hneď po škole šiel na civilku. Peňazí to nebolo úžasne veľa, ale viac ako mal predtým. Na konci každého mesiaca bol v traume, že nevie, kde peniaze minul a že má málo. Prvé reálne zamestnanie: Múzeum. Zase krok k lepšiemu a aj keď sa mu náklady priamo nezvýšili na konci mesiaca sa situácia opakovala. Peniaze sa niekde rozbehli. Odvtedy už pokročil ďalej a vymenil zamestnanie asi šesť krát, zakaždým k lepšiemu, niekedy výrazne k lepšiemu, ale tento folklór mu ostal. Koniec mesiaca znamená, že je bez peňazí. Nemá šetrenie v sebe a aj keď nie je gambler, tak ich rozkotúľa. Je vlastne jedno koľko zarobí, vždy to dokáže minúť.
To je asi aj odpoveď na otázku z nadpisu. Veľa peňazí je toľko, že to nedokážem minúť. Že nech robím čo chcem (v rámci reality), tak sa suma niekde na účte, či v pančuche zväčšuje a ani tretie auto, ďalší dom, či setsakra drahá dovolenka na jachte niekde v karibiku situáciu dlhodobo nezmení. Najlepšie to je v situácií, keď aj keby som do konca života už nepohol prstom, tak to bude rovnaké.

To, že píšem tento spot znamená, že ešte úplne za vodou nie som. Inak by som to neriešil. Ale pracujem na sebe.

Odbočka od veci: Médiá sú plné súdneho procesu s Majským a Frunim. Všetci vieme o čo ide. Napadlo vás ale niekedy, že tak isto dopadol aj Drukos Výnos a Mojžiš? Čo sa deje s ním? Asi vedel investovať peniaze lepšie. Do seba a vlastnej ochrany.

Bola s tebou zábava. Vedel si rozosmiať spoločnosť takým tým nenásilným spôsobom. Počúvali sme ťa a zrazu sme sa usmievali, potom smiali a potom váľali od smiechu po zemi. Mal si dar aj smutné veci povedať s nadhľadom a tak, ze vyvolali zdvihnuté kútiky a predsa sme to brali ako vážne posolstvo. Potom nastala zmena. Našiel si lásku svojho života.
Dosiaľ sme to nepochopili. Zmenil si sa. Zo zábavného spoločníka za každých okolností sa stal paranoik. Bojíš sa niečo povedať, bojíš sa niekam ísť, bojíš sa, aby sa náhodou tá tvoja nedozvedela niečo, čo by sa nemala, aj keď nič nerobíš. Zmenili sa aj tvoje názory na svet. Aspoň tie, ktoré si teraz ochotný verejne prezentovať a priznať. Voľné myšlienky sa odsťahovali a už dokonca ani necítiš potrebu ísť sa z času na čas ukázať medzi ľudí. Skôr sa ich strániš, ako by ti mohli pokaziť tvoj pocit šťastia. Ukazujete sa zásadne len spolu a myšlienka ísť niekde bez nej je pre teba neprijateľná. Možno ani nie tak pre teba, ako pre tvoj pocit, že musíš byť všade s ňou, aby náhodou nežiarlila. Ak náhodou zvažuješ, že by si šiel predsa len sám, tak najskôr chceš počuť presný zoznam ľudí, ktorých stretneš. Čo ak by sa tam náhodou vyskytla nejaká tvoja bývalá, to predsa nemôžeš sa s nimi aj naďalej stretávať. Veď si predsa šťastne zadaný.
Snažili sme sa to chápať prvé týždne, ale situácia sa nesnažila ukľudniť a ty vyzeráš stále viac podivne. Ešte aj keď sme zjavne sami vo dvojici a na široko ďaleko nie je ani len živá duša, nie to ešte niekto, kto by ťa poznal, tak máš sklon šepkať a obzerať sa.
S úsmevom si teraz spomínam na niektoré tvoje vyhlásenia v čase tvojej volnosti. O možnom sexe medzi priateľmi, o vnútornej spriaznenosti a putách na celý život a kopec ďalších, dokonca oveľa menej kontroverzných. Zmenil sa tvoj stav a zmenili sa aj tvoje názory a ako ťa pozorujem, tak som si nie istý, či je pre teba ešte cesta späť.

Už si občas pripadám ako babky na pohreboch, keď kladiem onú pomyselnú otázku: Kto bude ďalší?

Pamätám si ten výrok ešte z vysokej školy: Spokojný človek nevytvorí nikdy nič veľké. Musíme trpieť.
Nesúhlasil som vtedy s tebou. Mal som pocit, že zbytočne zveličuješ a svoje dobré a plodné tvorivé obdobie sa snažíš posúvať do roviny mystiky. Šlo Ti to vtedy a naozaj najlepšie veci si napísal po rozchodoch a sklamaniach. Keď si zo seba dostával von všetky zlé veci. Tie básne mali dušu a aj hudobné texty, ktoré sme hrávali a ktoré si dosiaľ niekedy brnkám na klavíri pretrvali. Vždy keď to niekomu hrám, tak nechce veriť, že si bol a aj ostal len amatér.
Pozerám sa po blogoch okolo seba. Môžem kliknúť na hociktorý, ktoré pravidelne čítam a myslím, že rovno aj na všetky blogy mojich pravidelných návštevníkov. Píšete veci, ktorým rozumiem, ktoré poznám a ktoré sa ma dotýkajú niekedy viac ako sa zdá. A tie najlepšie posty sú tie smutné. Tie o bolesti a o trápení. O rozchodoch a sklamaniach. O hľadaní samého seba.
Prečo nedokážeme tak dobre vyjadriť radosť a vystačíme si s ňou sami, či vo dvojici. A prečo si bolesť uľahčujeme tým, že ju dáme zo seba von? Nie je to len o blogoch. Pozrite sa okolo seba a počúvajte hudbu, ktorú máte radi. Vačšinou je to smutné. Máme nutkanie hrabať sa v bolesti, svojej, cudzej, všetkých. Analyzovať pocity do posledných detailov a nechávať svoj žial dozrieť ako dobré víno. Častejšie si akosi spomenieme na tie zlé chvíle ako na to, že nám s niekym bolo dobre. Alebo aspoň častejšie práve to zlé ventilujeme von. To dobré si možno nechávame zavreté hlboko v sebe a only for personal use. Čakáme, že nám bolačku niekto pofúka, veď koho by už zaujímalo že sme opäť raz šťastne zaľúbení, keď sa v hĺbke duše bojíme, že to zakríkneme a zase raz budú mať pravdu pesimisti, keď budú tvrdiť, že to nemôže vyjsť.
Musíme trpieť, mal si pravdu.