Cestou tam a zase späť

Krásna slovná hračka, ktorú sme zadefinovali po jednej spoločnej noci. Znamenala pre nás humorné vyjadrenie toho, že sme sa naozaj dôverne spoznali a že toto poznanie nám všetky ďalšie rozhodnutia bude pekelne komplikovať. Teraz som v podobnej situácii. Deň čo deň sa posúvam po hranici poznania, niekedy pomalým krokom, niekedy zbesilým behom. Viem, že som možno ďalej ako by som mal byť, ale napriek tomu ma zrovna toto neprivádza do rozpakov. Už ma dotyk ženského tela nevydesí. Skôr naopak ma práve poznanie ukľudnilo. Vyjasnilo mi niektoré veci a prinieslo vnútorne pokoj, ktorý bol už hodných pár týždňov odsťahovaný do Humpolce. Rozhodol som sa, že nejde o žiadne body, o žiadne imaginárne méty, žiadny checklist na ceste k cieľu. Nechal som sa inšpirovať Tebou. Došlo mi to včera, keď sme pozerali do vody na čajky a počas ďalších dvoch hodín cestou späť v aute, keď som veľa vecí mohol, keď si skoro neprotestovala a ja som sa mohol hrať.

Najkrajšie prekvapenia sú vždy tie, ktoré človek nečaká a neplánuje.

Metafory mi nikdy nešli. Ako mi stále nejde ani kopec iných vecí. Teraz už hodnú chvíľu čakám, že vychladnem. Bolo by to riešením. Je to ale až príliš rozkolísané. Občas mám pocit, že som predýchal a potom sa zase zjavia motýle v bruchu a som tam kde predtým. Už si ani nepamätám, kde som tie motýle v bruchu čítal, ale je to viac ako trefné. Vďaka drobnostiam sa aj mizerné dni javia trochu lepšie. Stačí jedno objatie, úsmev, či náhodná gymnastická póza a je mi jedno čo sa deje okolo. Lebo si tu. Lebo si. Už som si aj kládol otázku, kde tú energiu čo máš v sebe berieš. Už som si z Teba odčerpal kvantá a stále si to isté usmiate slniečko s červeným nosom a ja jediné na čo sa pri Tebe zmôžem je položiť Ti ruky na plecia. Aj to len na chvíľu.




Je to ako s ohňom. Keď budem čakať príliš dlho, tak nepopálim, ale ani nezohrejem,.

Nikdy som nepísal len sám pre seba. Vždy som očakával, že to niekto bude čítať. Ešte aj keď som písal po poslednom veľkom rozchode listy a ukladal som ich do zásuvky, vedela že tam budú. Boli to veci, ktoré som nestihol povedať skôr ako ma opustila. Nestihol, nechcel a vtedy ani nevedel. Dosiaľ neviem či ich čítala. Mala kľúče od mojej izby, postupne si odnášala svoje veci, úzkostlivo sa vyhýbala stretnutiu a ja som vtedy veľmi chcel aby sa bola bývala vrátila.
To mi tak trochu aj ostalo. Píšem veci, ktoré by ako hovorené slovo nešli, alebo by to vysloviť trvalo neskutočne dlho. Sú chvíle, keď sa na jazyk tlačia len tie nesprávne slová. Keď sú slová v momente ako sú vyslovené nevhodné a viem, že som to mal povedať inak. Lenže v tej rýchlosti neviem ako a každé ďalšie slovo to len sťažuje. Zamotávam sa do vlastných nešťastných formulácii a je to potom taký bludný kruh. Roztáčajúca sa špirála čistého zúfalstva, keď zlé slovo je nasledované ešte horším.
Teraz viem, že sú veci, ktoré musím povedať osobne. Snažím sa utriasť si to sám v sebe a poskladať si aspon kostru. Aby som to úplne nezmrvil aj keď sa to už vopred javí ako cesta bez konca, bez víťazov a cieľovej odmeny.

Otázka je, či stojí za to komplikovať život aj ostatným.