Cestou tam a zase späť

Mladé šušky si spievajú, že im niekto platí SMS, všetci darčeky kupujú a nik ich už nerobí sám a nedáva z lásky. 20.000 je "taká bežná suma na darčeky" a "kúpila si kožuštek ako darček" sa na mňa valí zo správ. Všetkým dookola už načisto hrabe. Nechcem žiadne kupované darčeky, chcem poriadnu kapustnicu s klobásou, voňavé medovníky, sneh za oknami a kľud. Boží kľud bez otravných reklám, vlezlých songov a pokrútených predstáv o Vianociach. Chytá ma mierne nebezpečná melanchólia. Nikdy neviem čím to skončí a či to bude bezbolestné a bez následkov. Zase ten mierny pocit, že introvert je fajn spôsob života. (Aj keď sa to tým štyrom z vás, čo ma poznajú môže zdať zábavná predstava v súvislosti so mnou.)
Celé sa nám to akosi zvrhlo. Niekde kde to nechcem mať a nepáči sa mi to. Pomaly a postupne sme sa preklopili do úplne hnusnej komercie, ktorá s pôvodnými Vianocami má už spoločný len názov. Nechcem návrat ku kresťanským hodnotám. Kresťan nie som a aj keď si naozajstých veriacich vážim toto nemá byť návrat až tak ďaleko. Stačí do môjho detstva.

Zakladám "Hnutie za moje Vianoce". Pridáte sa niekto?

Sú chvíle, keď aj zlé správy spôsobujú dobrú náladu. Už tretí deň som podozrivo vysmiaty a baví ma len tak si užívať nové rána.
Nedozvedel som sa vlastne nič nové. Sú veci, ktoré dokážem vycítiť a sú veci, ktoré dokážeš naznačiť aj bez slov. Toto bola asi kombinácia.
Vyzeralo to jasné, ale nevypovedané. Chceli ste mať kľud a pokoj. Takže mi ostávali len nepriame dôkazy a vnútorná skepsa. Nádeje už boli dávno ta-tam, takže reálny stav sa zmeniť nemohol. Chýbala mi len tá otvorenosť.
Nakoniec sa ľady pohli. Správne volené otázky a pomaly dávkované kryptické odpovede. Náznaky a nedopovedané vety sa začali pomaly prehupovať k faktom. A napriek tomu, že ma to v podstate vôbec nemalo potešiť sa tak stalo. Vytratilo sa napätie, vrátil úsmev a otvorenosť. Je to paradoxné, ale som rád, že sú veci teraz tak ako sú.

A budem druhý, kto mu nakope zadok, keď to pokazí.

Poslal som SMS, ozvala si sa. Dohodli sme si predbežne miesto a čas a vlastne som sa aj tešil. Napriek tomu, že mi niekde v malom mozgu hlodala pochybnosť. Náš rozchod pred 15 rokmi nebol ukážkou korektnosti z mojej strany a pravdu povediac bol to útek. So všetkými negatívami, ktoré k tomu patria. Nejakú dobu som sa snažil tváriť, že neexistuješ, neskôr som sa odsťahoval a ani som sa veľmi tváriť teda nemusel.

O 10 rokov neskôr zazvonil telefón a bola si tam. Spôsobila si mi šok a jedným vrzom si ma aj ukľudnila. Bola si vydatá s dvomi deťmi a navonok si nechovala ku mne žiadnu animozitu. Za tých 5 rokov sme sa stretli dva krát aj zoči -voči a stále to vyzeralo, že sa máme o čom rozprávať. Medzičasom si sa rozviedla, začala nový život a dospela si. Stala sa z Teba slobodná, uvoľnená žena, ktorá si nerobí výčitky svedomia tam, kde ich netreba. A mňa to zaskočilo nepripraveného.

Žijem so sebou už nejakú dobu, viem čo možem od seba čakať a vidím sa každé ráno v zrkadle. Som si vedomý, že sa zo mňa ženám už kolená triasť nebudú a zatajovať dych akurát tak ťažkým astmatičkám. Astmatička nie si. Stále si kus na pohľadanie a to, že sa stále vojdeš do šiat zo stužkovej verím aj bez toho, aby som Ťa vyzliekal.

Začali sme v diváni a potom sme sa prepracovali do dobrého pastiera aj keď aj opačný postup by mal svoje čaro. Škerili sme sa na seba, z výbuchov smiechu prechádzali do pohľadov do očí a keď si sa ma opýtala, či Ťa pobozkám bolo mi jasné, že do mňa vidíš viac ako by bolo asi v tej chvíli správne. Tak sme sa naďalej po sebe usmievali, rozprávali príbehy čo sa udiali za posledných 15 rokov a popri tom sme sa ocicmávali. Presne ako posledný odstavec u Pecositky. Snažili sme sa aby to bolo nezáväzné, len pre tú danú chvíľu. Hypotetickosť a nereálnosť otvára stavadlá komunikácie. Zhodli sme sa na tom, že život by nám spolu nefungoval ale hneď druhým dychom sme sa zhodli, že posteľ by nám fungovala. Čo je pre mňa najväčší paradox. Že si to myslím ja je pochopitelné. Som chlap a mne sex zvyčajne funguje s každou. Nie je dôvod aby nefungoval, že? ;) Ale že si to myslíš aj Ty ma prekvapilo. Paradoxom je totiž to, že sme spolu spali len raz a aj to bol Tvoj prvý krát. A prvé razy nie sú zvyčajne to pravé orechové k čomu by sa žena rada vracala hlavne ak má s čím porovnávať.

Formálne a trucovito si sa snažila urážať, keď som sa smial na tom našom osahávaní, ale zase si sa pritúlila a nechala ma nech Ti dýcham do vlasov. Vlastný krátkometrážny film Woodyho Allena. Midsummer Night's Sex Comedy. Absurdnosť celej situácie kričala do sveta a nám to bolo srdečne ukradnuté. Vzal som Ťa za ruku a z Teba vypadlo, že si sa za ruku neviedla s chlapom už možno celú dekádu. A ani si to dlho nevydržala a zase si sa stiahla do vlastného studeného vrecka.

Pod hodinami sme si počkali na taxi a šli sme si každý po svojom. Asi stačilo spýtať sa, či nejdeš ku mne a neskromne si myslím, že by si šla. Ale ráno by bolo mizerné. Ráno by čaro večera bolo dávno preč a to čo by ostalo by nebolo ono. Sedela by si schúlená na kraji postele a čakala by si kým sa zobudím. To nie sú tie správne rána. Možno nabudúce, možno nikdy.

Tak to má být, a sklenku vína na dobrou noc,
k tomu pár vět o tom, jak vzácný jsem host....

10 dní a až príliš veľa udalostí na malej kope. Veľa udalostí, príliš veľa emócií, veľa času o všetkom a v kľude uvažovať. Sám a v tichu. Času bolo na rozdávanie. Malých 100 rokov samoty, ale iných ako od Márqueza. Zmenili sa podmienky, zmenili sa Tvoje oči, zmenila si sa Ty, zmenil som sa ja. Zmenená paradigma sa tomu hovorí? Niečoho sa bojíme. A mám pocit, že každý z nás niečoho iného.
Darčeky pre Teba ostanú na nejakú dobu zavreté v skrini. Nemám odvahu Ti ich teraz dávať. Možno tam ostanú navždy. Ako fragment doby, keď bolo všetko trochu inak a o trochu inom. Keď sme sa nebáli iskričiek v očiach a slov na hrane. Keď stačilo menej slov a predsa to bolo zábavnejšie. Možeme sa hrať na studené srdcia alebo na studené dlane. To prvé mi nikdy veľmi nešlo, ani keď šlo len o hru. Mantinely boli jasne dané a aj keď sa mi nepáčili, šlo to. Teraz sa z pekne rozohratej priateľskej partičky stal trapný zápas na jednu bránu, kde súper už opustil ihrisko, je dávno pod sprchami a vôbec ho to nezaujíma.

Asi je čas to zabaliť........

Sedeli sme na obede a preberali obľúbenú teóriu spomínanú v nadpise aplikovanú na partnerské vzťahy N-tej generácie.
Jednoducho občas sa človeku páči kúsok, ktorý si rezervoval ktosi iný a dokonca niektoré kúsky už občas bývajú aj jemne ožužlané. Lebo ťažko niekedy vybrať na prvý krát. Sme omylní, lákajú nás veci čo vôbec nie sú podstatné, nefunguje nám to spolu, či len naivne sme očakávali, že to bude iné. A potom ako na potvoru sa nám zapáči čosi z vedľajšieho radu. Vytrhnúť to niekomu z rúk nebýva taktika, ktorá sa stretáva s nadšením. Pôvodný majiteľ máva celkom pochopiteľne majetnícke sklony.
Sama si ma prekvapila tým, že jeden podobne načatý kúsok máš teraz doma. Treba ešte doriešiť nejaké detaily s tou rukou, čo sa po ňom sápe, ale už to nie je také akútne. V podstate ho už ani nechce. Je to zotrvačnosť. Vedela si, že to tak bude. Mala si ho vyhliadnutý už dlhšie. Problém bol trochu v konvenciách. Nakoniec zvíťazila moja teória slobodného výberu. Nikdy som ju s tebou nepreberal, ale vyšla ti najvhodnejšia. Pointa nie je nijako zložitá. Si nezadaná, bez záväzkov, z môjho pohľadu aj sexi. Nerobila si na svoj kúsok nátlak, ale pokiaľ sa kúsok sám rozhodol a bol si vedomý dôsledkov, tak prečo ho neochutnať. Nemôžeš robiť rozhodnutia za celý svet. Za seba, za kúsok, za pôvodnú majiteľku. Netušíš, či to škrípe už dlho, alebo len hľadá dôvod prečo sa odtrhnúť. Nechceš riešiť prečo a vlastne vôbec. Máš vlastný život a v ňom svoje vlastné problémy. Ale pokiaľ ten kúsok neskúsiš nebudeš si istá, či by ti chutil. Možno práve on je ten pravý. A možno nie, ale aj tak by ti chutil.

Za pokus to stojí a držím ti palce.

a tiež zabudnúť sa báť



... rád zaplatím ten najvyšší účet ...

Na druhej nohe, na tej mám zvončeky.

Sú veci, ktoré sa rozumom ovládať dajú. S inými to ide horšie. Takže mi víria hlavou dosť bujaré myšlienky. Sama vieš prečo a môžem sa tváriť koľko chcem nezúčastnene a nad vecou. Semienko je zasiate a klíči.

It is up to you.

Niektoré veci nielen že nejdú jednoducho. Oni jednoducho nejdú.

Občas toľko slov aj stačí. Všetky ďalšie už len riedia pointu a pridávajú omáčku. Stačilo by to vlastne asi aj teraz. Lenže sedí mi toho na srdci viac. Zrazu sú veci rázne inak ako som chcel. Vypovedané slová svietia vo vzduchu, prechádzam sa pomedzi ne a neblednú. Tri veľké písmená. Definitíva, koniec, šlus. Žiadny ďalší level.
Nedozvedel som sa vlastne nič nové. Nič, čo by si predtým nepovedala inak. Len som sa stále staval do pozície, že sa to ešte môže zmeniť. A stále niekde v hĺbke duše tomu tak trochu verím. Len šance radikálne klesli. Nula celá nula nič. Šachisti by povedali PAT. Nie je to prehra, ale vyhrať nemôžem. Teda, možno aj prehra. Záleží od uhla pohľadu.
Len optimista by drzo povedal výhra. Dobrí priatelia sa nehľadajú ľahko a o každého jedného sa oplatí snažiť. Lenže je to trpká výhra. Niečo ako druhé miesto v hokeji. Všetci sa tvária aký je to úspech, ale tí čo hrali vedia, že hrali o prvenstvo. Všetko ostatné v tej chvíli je len cena útechy.

Nikdy ma neuspokojovalo druhé miesto. Lenže vysoké ciele sa tak občas končia a víťazný gól v poslednej sekunde vídať iba v zlých filmoch. A nechuť byť zlým hercom je ešte väčšia ako chuť po víťazstve. Za týchto okolností nie.

Good Luck, mr. Gorsky.

Občas mám pocit, že to bolo už strašne dávno. Že si jednoducho na niektoré veci nespomínam. Roky prešli okolo mňa, občas dokonca nekompromisne priamo cezo mňa a ja zrazu zisťujem, že som zabudol aké je to byť zase úplne na začiatku. Keď čakám každé ďalšie ráno, aby som Ťa zase videl, keď sa môžem k Tebe nahnúť a len tak sa nadýchnuť Tvojej vône. Zbožňujem keď Ťa ráno vidím so strapatými vlasmi ako piješ svoju prvú raňajšiu kávu. Všetky tie roky priniesli okrem sklerózy aj to, že sa viem rozprávať. Takže vieš o mne viac ako ľudia okolo mňa, ktorí ma poznajú roky a ktorí vlastne vôbec nevedia kto som naozaj. Vyrástol som z hier na slepú babu a možno skôr ako bolo treba som Ti povedal čo sa vo mne deje. Nehráme sa na rybára a zlatú rybku. Ty zanovito hovoríš nie a ja stále dúfam, že sa to zmení. Ja Ťa chcem a niekde v kútiku duše dúfam, že to raz dôjde ako dobrý napád aj Tebe. Ak nie, nič sa nedeje. Som s Tebou rád aj bez sexu, nech to znie akokoľvek strelene. Nestaviam na tom a keď ma zase odmietneš neotočím sa Ti chrbtom. Máš svoje dôvody prečo vravíš nie a pri chladných kalkuláciach uznávam, že máš pravdu. Lenže neviem iba chladne kalkulovať. Ani jeden z nás už nemá sedemnásť a aj napriek tomu, že máš plné auto plyšákov uvažuješ až prudko racionálne. Nechceš vstúpiť dva krát do tej istej rieky. Lebo to bolí. Mohol by som skúšať špinavé triky a aj napriek tomu, že som v nich dobrý, nepriniesli by mi uspokojenie. Možno keby šlo naozaj len o ten sex. Lenže to by narušilo tú krehkú rovnováhu, ktorá je medzi nami teraz. Nechcem to stavať do pozície, keď si budeš zase pripadať ako kus mäsa. Na dospelý vzťah treba dvoch a nestačí, keď sa rozhodnem ja. Stále mi tvrdíš, že ma to okúzlenie prejde a že takých ako ja si už stretla zástupy. Lenže ja žijem sám so sebou už nejaké to desaťročie a viem odhadnuť kedy ma veci prejdú naozaj a kedy len navonok. Som trpezlivý a trpezlivý ostanem. Neponáhľam sa. Stále verím v úprimnosť. Presne tú, ktorú som onehdá ešte na vysokej škole považoval skôr za príťaž. Riskujem a balancujem na hrane, hovorím Ti veci, ktoré sú až príliš osobné a spolieham na to, že pokiaľ si dvere nezabuchla doteraz, tak je tam stále aspoň malá nádej. Nie som si vlastne úplne istý čo chcem. Či dokážem sám v sebe prekonať tú pomyselnú deliacu čiaru a urobiť ten posledný krok. Sama tú nerozhodnosť na mne vidíš a typicky ženským spôsobom ma nechávaš sa potiť. Možno by bolo najlepšie nechať všetko v tej pozícii ako je to teraz, lenže na to ma až príliš priťahuješ. Nestačí mi len Ťa vidieť a nechcem sa s tým zmieriť. Áno, som ako každý tuctový chlap, ktorých môžeš mať 5 na každý prst. Snažím sa ním nebyť a presvedčiť Ťa, že to je iné ale jediné čo môžem robiť je čakať.

... příští stanice nebude. Keď si mi povedala, že sa budeš vydávať začal sa mi v hlave odvíjať film. Žiadna veľká výprava a masové scény. Skôr komorné, pár hercov, nejaké kulisy. Nahánačky zasneženým nočným mestom, keď sme robili odtlačky rúk so šiestimi prstami na čelné sklá áut. Dlhé hodiny u Teba pred barákom, keď sme len tak stáli a držal som Ťa okolo pása. Cesty k Tebe cez pol sveta, keď sme noci trávili úplne inak ako spánkom a ráno som potom rozbitý na šrot šoféroval zase spať a každú chvíľu som musel stáť a prechádzať sa, aby som nechytil mikrospánok. Vždy sme sa čudovali ako je možné, že v rádiu idú práve veci ku ktorým máme tak blízko. Nekonečné hodiny rozhovorov a sexu, sexu a rozhovorov a rozhovorov počas sexu a sexu počas rozhovorov. Tebe som bol schopný prvýkát povedať "Milujem Ťa". Prvý a posledný krát. Nejako mi to odvtedy už nejde cez ústa. Spomenul som si na cesnakové slimáky, ktoré sme si chodili kupovať čerstvé do obchodu pod oknami a potom sme ich pomaly tlačili do seba. Na žlté melóny zohriate slnkom, nakrájané na mesiačiky. Sedeli sme na balkóne, skôr vyzlečení ako oblečení, smiali sme sa a šťava nám tiekla po bradách. Tvoje úžasné paradajky s mozarellou na raňajky po prebdenej noci. Napadla ma nálada keď sme sa vracali z kina. A potom zase inokedy. Staré ploské kino, kde zo zadného radu skoro nebolo vidieť na plátno. Posedenia pri káve pod zemou, kde napriek tomu, že sme boli v centre mesta sme mali kľud sami pre seba. Kúpanie v štýle bieleho delfína v starom opustenom lome, kde sme vyvolávali nechápavé pohľady okoloidúcich. Partičky kalceta, ktoré si vždy s prehľadom vyhrávala a ja som bol na Teba neskutočne hrdý. Veľká mozaika z malých kúskov. Ako tie detské hračky, kde otočením získam z malých farebných sklíčok a zrkadielok rôzne obrazy. Rozdrobili sme si to a skladajú sa z toho krásne scény.
Naše stretnutia po rokoch nikdy neboli úplne štandardné. Neboli sme spolu často a vlastne ani dlho. Bola to taká morzeovka. Občas dlho ticho, potom nejaká bodka, čiarka, zase čiarka, zase ticho. Kúskovali sme si seba pomedzi iné vzťahy a občas aj paralelne. Ťažko by sa to vysvetľovalo, ale prežil som si s Tebou počas morzeovky viac ako iné páry za celý život. Občas boľavého na oboch stranách, ale nikdy som ani len neuvažoval nad tým prestať. Si ako droga a manželstvo-nemanželstvo stále ma budeš lákať. Ale pri tom to asi aj skončí. Možno.....

... slnko zašlo za oblak..... Nevdojak ma napadli slová tejto starej piesne, ktorá sa mi spája so strednou školou. Lozil som teraz po lúke a zbieral som si jahody. Len tak pre chuť, pre radosť, pre zábavu. Časť končila priamo v mojich nenásytných ústach a časť ako hold časom dávno minulým zase napichnutá na steble trávy. Pribúdali pomaly, veľmi sa im nechcelo. Žiadny pozdný zber, teplo, slnkom zaliata lúka ďaleko od hlučného davu. Väčšinu času som nakoniec preležal hore pupkom a len tak som sa kochal. Sú to podstatne príjemnejšie chvíľky na úvahy ako tie tesne pred spaním, ktorým sa už pár rokov úmyselne snažím vyhýbať. S klbkom hadov pod vankúšom sa zaspáva tažko a ja ich akosi neviem vyhnať. Už sa aspoň toho toľko nebojím. Najhoršie už prebolelo a aj keď sa možem staviť, že keď sa uložím spať, začnú sa hýbať už viem že sa ukľudnia. Bojovať už nebojujem. Nikdy to nebolo z presvedčenia. Boj bol len doplnok strachu, kedy som potreboval navonok vyzerať silnejší ako som v skutočnosti bol. Nakoniec ten boj ani nepomáhal. Nepomáhal ani alkohol. Pomohol asi len čas. Trochu. Už nikdy to nebude také ako predtým. Stále ma akosi chytá prievan od okna, rosia sa mi oči a musím počkať kým oschnú.

Martin, chýbaš mi.

Mám rád pokrčené ženy. Keď sa ráno zobudia a ešte majú na líci odtlačok vankúša, rozmazané zvyšky včerajšieho líčenia a vlasy do všetkých svetových strán. Je to mági a a chémia súčasne. Pretože to nie je plošné. Nie každá žena je pre mňa tá pravá. Nie každá mi pripadá ráno úžasná. V tom je práve ten malý barometer a ručička sa točí, alebo netočí. Stojí, alebo nestojí. Zažil som rána, keď by som sa najradšej bol tíško zbalil a vypadol. (No dobre, jedno ráno bolo také, nech nepreháňam) Nemohol som odísť. Nie žeby ma držali nejaké posledné zvyšky morálky, ale bolo to u mňa. Musel som počkať, kým odišla ona. A sú rána, keď to funguje. Keď neutekám a ani nemám nutkanie.
V piatok som sa na Teba pozeral ako na zjavenie. Na líci Ti ešte bolo vidieť práve ten vankúš a v očiach zase celý predchádzajúci večer. Mal som pocit, že by to aj mohlo fungovať. Dávať na prvý dojem je klamlivé. Lenže toto nebol prvý dojem. Ani druhý. Nepoznám Ťa ešte tak veľmi, ale nejaký mesiac sa pokúšam tento nedostatok napraviť. Ide to pomaly, ale snažím sa.

Som nesmelý, ale liečim sa.

Už som bol dodrbaný, ale nedám si pokoj.

Myslíte, že povolanie či záujmy ovplyvňujú vzhľad ľudí, alebo ľudia s daným vzhľadom si vyberajú podobné povolania a záujmy? Prípadne inak. Myslíte, že vlastníctvo nejakej veci ovplyvňuje vaše správanie, alebo ste vlastníkom preto, že ste taký boli aj predtým?

Aby som sa nezamotal, poďme do príkladov. Pozerali ste si niekedy plážový volejbal žien? Sú pekné? Áno. Aj mne sa zdá, že až štatisticky je to vyšinuté. Otázka znie prečo? To, že hrajú volejbal im pridáva na kráse, alebo preto, že sú pekné idú hrať plážový volejbal? Náhoda to môže byť, ale prečo potom podobnou náhodou netrpia napr. kajakárky, alebo basketbalistky, ktoré sa mne subjektívne zdajú menej podmanivé. Nerád by som na plnú hubu povedal, že sú v priemere škaredšie, lebo to už je viac ako len subjektívny úsudok.
Druhý príklad z praxe. Pozrite si dospelé environmentalistky. Úmyselne spomínam dospelé. Vo veku sladkých šestnásť sú zapálené bez rozdielu asi všetky. Trápia ich zabehnuté psy, daždové pralesy, separovaný odpad aj výrub stromov v mestách. Niet väčšieho problému. Po pár rokoch sa tie krajšie akosi vytratia. Začne ich zjavne trápiť niečo iné ako zväčšujúca sa ozónová diera a produkcia emisií v Západnom Bangladéši. A kto nám ostane? Áno, je to jednoduché drahý Watson. Tie šedé myši.
A čo som mal s tým vlastníctvom vecí? To je čosi veľmi podobné. Keď sa pozerám okolo seba na vlastníkov MacBookov a notebookov s Windows, tak takmer v 100% prípadov si vlastníci MacBookov kupujú software so slovami "tých 5,15 či 30 dolárov je prijateľná suma, nemám problém". Vlastníci windows bookov zase v mojom okolí zväčša začínajú a končia na wareze a kradnutých seriových číslach so slovami "nebudem to predsa kupovať, keď to môžem mať zadarmo". Je to tým, že si tí prví kúpili jabĺčkový notebook, alebo boli slušnejší už predtým? Alebo je to tým, že pokial nájdem prachy na drahší kus železa, tak skôr ich dokážem investovať aj do niečoho nehmatateľného, ako ked hľadám čo najlacnejší kúsok aj za cenu nižšieho výkonu a komfortu?

Otázka je stále otvorená. Ovplyvňujeme viac svoje okolie, alebo ono viac ovplyvňuje nás? Vyberáme si čo budeme robiť podľa toho ako vyzeráme?

Neviem ........

Včera bol v Bratislave historicky prvý slovenský BarCamp. O tom kto rozprával, čo rozprával, s kým sa zoznámil a koľko piva vypil sa môžete dočítať inde. Ja budem o inom.
Pokusy o rozdelenie ľudí podľa nejakých schém je staré asi ako ľudstvo samo. Bránime sa tomu, ale napriek tomu sami sa radíme do škatuliek. Včera som si podvedome overoval túto teóriu v nultom priestore. Stačilo sa chvíľu pohybovať a kľudne som s vysokou mierou pravdepodobnosti mohol radiť ľudí do skupiniek bez toho, aby som sa pozrel na mená, či prezývky. Z diaľky trčali ludia pracujuci v reklame [1],[2]. Pchalo sa mi ja jazyk slovo metrosexuáli, ale obávam sa, že by bolo brané negatívne, tak ho nepoužijem. Geeka nájsť bolo tiež jednouché. Svietili na kilometre. Tu už iný eufemizmus hľadať nebudem. Tento typ ľudí je na to skôr hrdý. Nebolo problém nájsť mladých dynamických a perspektívnych v rozhovoroch so skúsenými v rokoch. Na kilometre svietili aj ženy z reklamiek/PR agentúr a médií [1], [2]. No a potom ešte vidlami šlo prehadzovať ľudí, čo si potrpeli na image [1],[2],[3],[4].
Zaujímavejšia mi ale došla iná vec. Keď si geek so sebou dotrepe frajerku (ktorá zvyčajne veľmi ani netuší vocogo), je to vždy výstavný kus. Vie mi niekto povedať, čo na nich vidia? Myslím teraz dotyčné babule na oných počítačovo postihnutých. Žeby mali vyšportované telá som si teda nevšimol. Intelekt súdiť je vždy ošemetné, ale je isté, že po nie dlhej chvíľke diskusie s nimi už budete zase niekde pri počítačoch a technológiách. A žien, ktoré by toto obľubovali som zatial stretol jednociferné a dosť nízke číslo.
Samotný BarCamp bol fajn. Pecositka bola zase okúzľujúca a na zjedenie a aj zvyšok posádky bol dostatočne komunikatívny a príjemný. Nabudúce by to chcelo trochu jasnejšie pravidla pri plánovaní prednášok. Menej presunov medzi jednotlivými sálami z dôvodu časových sklzov a zvyšok aj môže ostať. To, že to nebola ani reklamková/mediálna, ani technická a ani inak jednoznačne smerovaná akcia mne osobne došlo ako veľké plus. A navyše bolo pivo zadarmo :)

Skúsili ste sa chvíľu započúvať do kuloárnych diskusií? Toľko fídbekov , mesidžov, funkcionalít a budgetov som už dlho nepočul. Asi sa nehýbem na tých správnych miestach . :)

Asi budem vyzerať mierne úchylne, ale snáď vysvetlím. Ocitol som sa minule na základnej škole. Pár hodín, kedy som nebol ani žiak, ani vyučujúci, skôr taký náhodný okoloidúci. Pohyboval som sa v priestore, nasával atmosféru, komunikoval s ostatnými osobami. Faktom ale ostáva, že nebyť vedomosti, že to je naozaj základná škola, tak som občas na pochybách o veku. Jednoducho som zistil, že mám problém odhadnúť, kedy má baba 14 či 15 rokov a kedy 18-19. A že v tom je z istého pohľadu teda pekný rozdiel. Neviem, či to majú niekde zakódované v sebe, či to berú na nejakých tajných hodinách, ktorých sa mi ako chlapcovi nedostalo, alebo to zúrivo dobiehajú samoštúdiom. Vyzerali ako ženy a aj správali sa ako ženy. Vedeli pracovať pohľadom, sklopiť zrak v správnej chvíli, v správnej chvíli sa pousmiať. Vedeli pracovať aj telom a keď sa to žiadalo sa zavlniť, vyšponovať, či postaviť proti svetlu, tak aby vynikla postava. Čisté lovkyne v surovej podobe. Problém bol, keď otvorili ústa. Ešte keď komunikovali so mnou sa to ako tak dalo. Ja som si ich občas vmanipuloval tam, kde som ich chcel mať a aj keď to zrovna neboli žiadne filozofické traktáty aspoň sa to dalo chvíľu vydržať. Problém nastal, keď som bol svedkom ich rozhovorov medzi sebou. Tam sa vek jednoznačne podpísal a vďaka za to. Stále sú to deti, nech už vyzerajú akokoľvek. To je asi najlepší spôsob ako ich odhaliť. Stačí trochu ticho počúvať a človeka prejdú všetky potenciálne hriešne myšlienky.

Celé je to občas akési kurva zložité. To, že pre manžela už nie si jediná, Ti bolo jasné už dávno. Ale aspoň sa snažil simulovať rodinný život. Keď sa už aj nevracal každý večer domov, lebo bol služobne mimo, tak Ti vždy povedal vopred kedy sa vráti a aj to dodržal. Mala si istotu v tom, že sa ukáže. Deti už boli odrastené a mužské vzory už mali nejaké zažité a ten najmenší to ani inak nepoznal.Chtiac nechtiac si musíš priznať, že aj tebe ten život začal vyhovovať. O krpca sa postarala vychovávateľka, o záhradu záhradník a aj na nákupy máš človeka. Pozerám sa na to spoza plota a môj názor vieš. Mala si do toho dávno praštiť, lenže nie vždy ide len o pocity. Minule si mi to vysvetľovala skoro celú noc. Zvykla si si na určitý standard a keď sčítaš a odčítaš nakoniec ti vždy vychádza, že viac stratíš. Odvykla si si prehrávať. V tomto sú argumenty na tvojej strane. Ale áno, rozmýšľala si o rozvode. Dokonca si presvedčená o tom, že by ťa nenechal na ulici a dobre sa o teba postaral. Máte nejaké historické väzby a vždy bol férový. Ale odvykla si si žiť v reálnom svete, kde sa ľudia starajú o seba sami. Sama si to zhodnotila lakonicky: "Pozri sa na tento dom. Nechal by mi ho. Lenže ja na ňom neutiahnem ani platbu za energie a ísť inde sa mi nechce".
Situácia sa ale malými krokmi mení. Chlap už doma nebol vyše mesiaca. Zavolá, vyhovorí sa na prácu a aj keď mu väčšinou chceš veriť, tak to v tebe začína hlodať. Začínaš strácať tú istotu čo si mala. Že sa nakoniec aj tak vráti. Zatiaľ si veru nechceš predstavovať aké by to bolo potom. Len smutné večery, keď krpec už spí a cítiš sa sama veľká plazma už nedokáže zohriať. Človek je tvor spoločenský. Nerád spí sám.

Vypisoval som si v banke nejaké papiere, ktoré som si nevedel vybaviť cez net a registroval som mierne zmäteného dôchodcu, stepujúceho medzi priehradkami a hľadajúceho si miesto. Indiferentný kábát, v ruke igelitka a v nej obedár. Dosť nepatričná postavička v danej chvíli. Keď konečne zistil ku ktorému okienku sa chce prepasírovať a aj sa tam nakoniec dostal, tak vytiahol z igelitky sedemdesiat tisíc slovenských v hotovosti a vkúril si to na účet. Až mi pero prestalo písať. Zdanie škaredo klame a ujovi by som bol prispel aj na polievku, keby ma bol na ulici poprosil. Takto som musel zložiť pomyselný klobúk a ukloniť sa. Možno zhoda okolností a možno premyslený ťah. Zaistil si tým dokonalé krytie a pokoj pri transporte peňazí.

No nekúp to.

Všetko je relatívne a čas asi duplom. Sám som nevedel, či sa smiať, alebo si začať trénovať skok do rakvy. Kolega sa prišiel pochváliť, že má nový objav. Usmiaty od ucha k uchu, že nebyť uší, tak sa naozaj smeje okolo celej hlavy. Rozprával ako si našiel úžasnú babu, rozplýval sa, nešetril komplimentami na jej adresu. Zaľúbený až po ponožky. Potom povedal meno a mne to zoplo. Roky sa prehnali cezo mňa a došlo mi, že niektoré veci boli už naozaj dávno. Že sú tam roky bezstarosného naháňania sukní. Ono vlastne keď nad tým uvažujem, tak mi to ani nejako nechýba. Možno je to ako v tej reklame. Keď mám chuť, tak si vyberám. Ale aby som neprepásol pointu. Tá zlatá babuľka bola dcéra mojej bývalej.

Došlo mi to úchylné, ale nepovedal som mu to. On je v tom nevinne.

Nasledujúci blogpost bude obsahovať vulgárne slová, takže pokiaľ by vám mohli spôsobiť ujmu, radšej rovno odsurfujte inde.
Jedného krásneho dňa bolo treba pár ilustračných fotiek s ľudmi. Fotograf zobral výbavu a vybral sa na akciu. Vytiahol nástroj a odohrala sa nasledujúca kúzelná scénka.

• To čo robíš? Schovaj to a vypadni.
• Nebuď nervózny. Čo si tu s milenkou?
• Ty kokot, každý druhý tu je s milenkou.

Nebolo čo dodať. Aparát šiel do brašne a fotograf radšej preč. Skôr ako niekto stihol mať nutkanie mu svoje pohnútky vysvetliť ručne.

Matematik by asi zaplesal a jal by sa počítať pravdepodobnosť. Mne ostal rozum stáť.
Pred viac ako pol rokom som si na ňu z ničoho nič spomenul. Z hlbín pamäti sa síce trochu zaprášilo, keď tam zúfalo začali pobehovať trpaslíci, otriasli sa staré nánosy ale bola tu. Viac ako 15 rokov som ju nevidel, viac ako 15 rokov som o nej nepočul. Zrazu som mal chuť vedieť čo je s ňou. Najskôr sa mi to zdalo nemožné, neskôr som o tom už bol aj presvedčený. Mal som pocit, že sa zavrela voda. Pár sto kilometrov, teraz už aj iný štát. Zahryzol som sa do toho ako buldog. Postupne som si dával do kopy mozaiku informácií, ktoré som o nej mal a snažil sa nájsť niečo, čo mohlo tie roky pretrvať. Spomenul som si kde bývala, ale nepomohlo. Spomenul som si na indície okolo školy, kam vtedy chodila. To už sa javilo trochu nádejnejšie. Po troche hľadania som školu našiel a listovaním v analoch som bol schoný dokonca identifikovať aj triedu, ale málo mi to bolo platné. Potom som zabrúsil na server, kde mali založenú triedu a kontaktné informácie. Po chvíli snaženia som sa dokonca dokázal prihlásiť a to aj napriek tomu, že som o nich nič nevedel. Sociálne inžinierstvo a google sú sviňa. Pekné bolo, že tam boli informácie o tých ostatných, ale o nej ani písmenko. Spojil som sa s jej spolužiakmi a skúšal. Všetko márne. Nik netušil kde je a čo aktuálne robí. Dokonca som sám začal mať pocit, že hľadám nejakú vymyslenú osobu, kedže som ju nebol schopný spoznať na maturitných fotkách. Čisté zúfalstvo. Po nejakej dobe som to nechal tak a vravel som si, že keď sa v ich meste ukážem, skúsim to osobne. Možno budem mať vačšie sťastie.
Ozvala sa mi koncom roka. Že zhruba v tom istom čase ako mňa ju to chytilo. Prehrabala staré listy, prečítala ich a potom dlho zvažovala čo ďalej. Či sa vôbec má pokúsiť ozvať. Poštová adresa do školy nefungovala, tú domov tiež nemala. V dobe, keď sme sa poznali bol Internet ešte netušenou vecou v ponímaní ako ho poznáme teraz. Počítače mali zásadne 8 bitov, mená o troch písmenách ako PMD, TNS, či ešte niečo kurióznejšie a e-mail ako fenomén a masovo rozšírený pojem ešte ani neexistoval. Napriek tomu to skúsila. Hodila do nejakého vyhľadávača kľúčové slová a sama ostala zaskočená, že ma našla. Tak sa predsa len ozvala.
Myslel som, že ma klepne, keď mi jej mail pristál v schránke. Stále to isté meno, stále ten istý štýl. Dokonca si myslím, že by som ju identifikoval aj podľa predmetu. Prach bol dávno rozfúkaný. Zase som mal pocit, že so mnou mláti puberta. Najzábavnejšie okrem toho že ju to, napriek všetkým tým rokom, chytilo v rovnakom čase ako mňa mi došlo to, že pokiaľ by som jej poslal mail na absolútne najhlúpejšiu generickú adresu aká by ma bola napadla, tak by k nej dorazil. Paradoxne ma to nenapadlo.
Sme skoro 20 rokov starší, ona má školou povinného syna a ostala slobodnou matkou. Mala pocit, že ten chlap nie je to pravé, či rovno povedané, že bol omyl. Zvláda to sama a je z nej máma i táta. Zisťujem, že som ju nespoznal nielen na fotkách z mladosti, ale ani na súčasných. Akosi mi v hlave ostal len jej úsmev a pár iných momentov. Chvíľa v Poľsku, keď som mal pocit v mladíckom entuziazme, že by to mohlo byť to pravé. Zima v noci na stanici v Přerove, keď som čakal na vlak na pulkoleji a skoro ho zmeškal. Obrus na stole u nich v kuchyni a gauč vedľa neho. Jej vlasy a vševediaci úsmev jej staršej sestry. Dlhá cesta domov, keď som zisťoval, že mi už domov ani nič nejde a tá cesta mi trvala dva dni. A veľa listov oboma smermi. Sám vlastne neviem na čom to skončilo. Ja som mal s odstupom času pocit, že na mojich hormónoch, ktoré som v tom čase mal viac ako len trochu nevybúrené. Ona to zase zobrala na seba. Že prestávala komunikovať až prestala úplne. Neviem. Naozaj si nepamätám.
Teraz je to iné. Pre oboch. A som rád, že nie som jediný, komu sa občas stýská po bývalých láskach.