Cestou tam a zase späť

Tomu hovorím vypnúť. Strávil som tri dni na lazoch.. Nie len tak trochu mimo civilizácie, ale úplne mimo. Chodili sme tri dni bosí, umývať sme sa pre zábavu chodili naprostred dediny do koryta. Taký návrat do detstva. Cítili sme trávu medzi prstami a prehodnocovali sme trochu sami pre seba svoje priority. Netrápili nás žiadne telefóny, nemali sme so sebou notebooky, nik neriešil nič čo by neznieslo odklad. Mohli sme, keby sme chceli, ale akosi sa nikomu nechcelo. Atmosféra nás pohltila a užívali sme si to. Urobili sme si litre dobrej sangrie, nechali všetko zachladiť a popri nosení dreva a polihovaní sme dopĺňali tekutiny.
Všedné starosti a problémy naberali iné kontúry. Veci, ktoré nám cez týždeň chybajú zrazu neboli podstatné. Viac sme sa rozprávali a hlavne viac počúvali. Ešte aj horúce hlavy boli zrazu akosi lepšie naladené a najskôr rozmýšlali a až potom reagovali. V hlave sa nám pomaly začínala viacerým odvíjať ekonomická teória pojednávajúca o dôchodkovom efekte. Či by sme vlastne trochu nechceli spomaliť, venovať sa viac zábave a veciam, ktoré majú zmysel aj pre budúcnosť a nie len zajtra. Viac sa venovať sebe a menej práci. Viac myslieť na rodinu a menej na peniaze. V takých chvíľach vyzerá všetko akosi jednoduchšie. A po návrate do civilizácie

Evidentne som bol v nesprávnom čase na nesprávnom mieste. Sedím si teraz doma, tlačím sa koláčmi z výslužky a bilancujem posledné tri dni. Svadba na Orave má svoje špecifiká a ja mám v hlave plno vnemov. Triedenie zaberie ešte hodnú chvíľu, ale aj dojmy za horúca majú svoje čaro.
Otázka, prečo som tam vôbec šiel, nemá jednoznačnú odpoveď. Že to celé bude trapná fraška s prvkami surrealizmu bolo jasné už od momentu, keď sa mi do rúk dostalo oznámenie a pozvánka k svadobnému stolu. Sú chvíle, keď sa ťažko odmieta a toto bola jedna z nich. Tak som pristal, veď prežil som už aj horšie veci. Možno trochu lokalita, trochu mentalita zúčastnených a možno spôsob realizácie spôsobili, že som tam trčal ako maják. Nesedel som si so zvyšným osadenstvom ani množstvom vypitého alkoholu, ani humorom (ak teda pristaneme na hru, že to na čom sa bavili oni budeme nazývať humor) ani mojou vlažnou reakciou na kapelu (k tej sa určite ešte dostanem neskôr).
Nevesta bola prekrásna, ženích spokojný. Vlastne ja si ešte škaredú nevestu nepamätám. V tejto chvíli a v danom kostýme sú všetky éterické. Problém bol trochu s vekom. Im je to teda jedno, ale mne sa nepozdávajú príliš mladé družičky. Tu to dopadlo tak, že najlepšie kamošky nevesty a najlepšie kamošky najlepších kamošiek, stručne povedané 90% použiteľného ženského materiálu (dámy odpustia) na svadbe, sa pohybovalo vo veku sladkých sedemnásť +/-. A to teda pŕŕŕ. A nepridávalo im na atraktivite ani to, že si chodili zafajčiť pred budovu. Na jednej strane hrdo ukazovali aké sú už dospelé, na druhej strane sa skrývali aby ich náhodou niekto znamy nevidel. Jedna sa asi dokonca snažila zaujať tým, že v istom momente sa jej záhadne stratilo spodné prádlo. (Samozrejme, že som jej čumel na zadok. A raz tam tie tangá boli a potom už nie. To sú mi prekvapenia.) Nakoniec z môjho súkromného porovnania vyšla asi najlepšie baba vo veku cca 38 rokov, ktorá žiarila energiou a zmyselnosťou. A aj ona si toho bola vedomá, že jej pubertáčky konkurovať nemôžu.
Kapela bola klasická zábavová kapela akú asi najde človek na každej dedinskej tancovačke. Nerezali mi ich podania známych hitov a už vôbec nie ich výber. Z každej druhej pesničky sa na mňa škeril Hergot a to už je dosť aj na silnejšie nátury. Jedine chalanisko chrajúci na trúbku k nim akosi nepatril. Bol o dve triedy lepší a stále mi vŕta v hlave prečo sa s nimi vôbec trápil.
Odsedel som si tam svoje, odtancoval pár hitov, ktoré boli prijateľné aj pre mňa, vypil som si aspoň časť z toho, čo sa odo mňa očakávalo, nadránom som zaželal mladomanželom šťastia zdravia a v pokoji som sa odobral sám dospať do vedľajšieho hotela. Ešte teraz mi hučí v hlave, ale tak aspoň si to budem pamätať.