Cestou tam a zase späť

Iné slová, tie isté pocity. Bol to večer, ktorý mal všetky písmená napísané kapitálkami. Žiadny obyčajný večer s veľkým V. Každé jedno písmeno bolo veľké a napísané krikľavou neónovou farbou svietiacou do noci.
Jednoducho som si Ťa našiel pod vianočným stromčekom. Potom už len plynul čas. V pozadí nám už po N-tý krát hrala tá istá hudba, my sme ležali vedľa seba a ja som si ani nevšimol, že sa niečo mení. Niečo medzi nami, čo spôsobilo, že sa ku mne dokážeš pritúliť. Že vnímam Tvoj jemný pohyb, keď okolo Teba položím ruky a ponorím nos do Tvojich vlasov. Podvedome stále cítim z Teba škoricu.

Všetok čas spolu nám beží vlastným tempom. My stojíme a hýbe sa svet okolo nás. Cítim ako Ti bije srdce a ako prestávaš dýchať. Viem kedy zatváraš oči a veľmi sa na tie chvíle teším. Snažím sa vychutnať si každú chvíľu, keď Ťa hrejem mojimi rukami. Keď sa mi pozeráš do očí a potom klopíš zrak. Keď sa akosi stále obávaš, aby som nevidel až príliš hlboko do Teba. Je jedno ako dlho pozerám. Aj mlčanie má svoju silu a viem, že mlčíme o tom istom. Možno nepoužívame tie isté slová, ale riešime tie isté veci.

Učím sa pri Tebe veriť pocitom. Ja, starý pragmatik, ktorý chcel mať veci racionálne zdôvodnené teraz posúvam rácio na vedľajšiu koľaj. Robím zase bláznivé veci a baví ma to. Kráčam ráno v daždi a usmievam sa z polospánku. Nikdy by som neveril, že ma usmoklené a studené ráno dokáže tak naštartovať. Vyplazujem jazyk a nechávam snehové vločky aby mi len tak padali do úst. A staviam s Tebou malých snehuliakov. Či tu si, alebo nie si, staviame ich spolu.

Zmiešané pocity. Presne to vystihuje moje vnútorné stavy. Na jednej strane mám práve jedno z najšťastnejších období v mojom živote, na strane druhej je to súčasne (bez preháňania) asi to najzložitejšie aké som kedy zažil. Hľadať odpovede na ťažké otázky je pre mňa vždy beh na dlhé trate. Praktická časť mojej osoby preberá možné varianty, zvažuje a stále sa krúti. Naivka vo mne stále oponuje a hovorí, že to bude v pohode. Že som štístko a všetko zatiaľ vždy dopadlo dobre, tak prečo by to teraz malo byť inak. Bohužial v tomto prípade mi chýba skúsenosť s ktorou by som vedel porovnávať a na rady priateľov sa teraz radšej nespoľahnem.
Aj tak viem čo by mi povedali. To isté ako ja im, keby šlo len o teoretizovanie a hypotetickú dišputu. Bol by som múdry ako televízor a vedel by som presne čo spraviť.
Teraz som na pochybách. Príliš veľa premenných na malej ploche, príliš veľa nejasností ohľadne budúcnosti.

Chcem mať vo veciach jasno.
Chcem vedieť, že som sa rozhodol dobre.
Chcem byť štastný a neubližovať pri tom.

Krásna slovná hračka, ktorú sme zadefinovali po jednej spoločnej noci. Znamenala pre nás humorné vyjadrenie toho, že sme sa naozaj dôverne spoznali a že toto poznanie nám všetky ďalšie rozhodnutia bude pekelne komplikovať. Teraz som v podobnej situácii. Deň čo deň sa posúvam po hranici poznania, niekedy pomalým krokom, niekedy zbesilým behom. Viem, že som možno ďalej ako by som mal byť, ale napriek tomu ma zrovna toto neprivádza do rozpakov. Už ma dotyk ženského tela nevydesí. Skôr naopak ma práve poznanie ukľudnilo. Vyjasnilo mi niektoré veci a prinieslo vnútorne pokoj, ktorý bol už hodných pár týždňov odsťahovaný do Humpolce. Rozhodol som sa, že nejde o žiadne body, o žiadne imaginárne méty, žiadny checklist na ceste k cieľu. Nechal som sa inšpirovať Tebou. Došlo mi to včera, keď sme pozerali do vody na čajky a počas ďalších dvoch hodín cestou späť v aute, keď som veľa vecí mohol, keď si skoro neprotestovala a ja som sa mohol hrať.

Najkrajšie prekvapenia sú vždy tie, ktoré človek nečaká a neplánuje.

Metafory mi nikdy nešli. Ako mi stále nejde ani kopec iných vecí. Teraz už hodnú chvíľu čakám, že vychladnem. Bolo by to riešením. Je to ale až príliš rozkolísané. Občas mám pocit, že som predýchal a potom sa zase zjavia motýle v bruchu a som tam kde predtým. Už si ani nepamätám, kde som tie motýle v bruchu čítal, ale je to viac ako trefné. Vďaka drobnostiam sa aj mizerné dni javia trochu lepšie. Stačí jedno objatie, úsmev, či náhodná gymnastická póza a je mi jedno čo sa deje okolo. Lebo si tu. Lebo si. Už som si aj kládol otázku, kde tú energiu čo máš v sebe berieš. Už som si z Teba odčerpal kvantá a stále si to isté usmiate slniečko s červeným nosom a ja jediné na čo sa pri Tebe zmôžem je položiť Ti ruky na plecia. Aj to len na chvíľu.




Je to ako s ohňom. Keď budem čakať príliš dlho, tak nepopálim, ale ani nezohrejem,.

Nikdy som nepísal len sám pre seba. Vždy som očakával, že to niekto bude čítať. Ešte aj keď som písal po poslednom veľkom rozchode listy a ukladal som ich do zásuvky, vedela že tam budú. Boli to veci, ktoré som nestihol povedať skôr ako ma opustila. Nestihol, nechcel a vtedy ani nevedel. Dosiaľ neviem či ich čítala. Mala kľúče od mojej izby, postupne si odnášala svoje veci, úzkostlivo sa vyhýbala stretnutiu a ja som vtedy veľmi chcel aby sa bola bývala vrátila.
To mi tak trochu aj ostalo. Píšem veci, ktoré by ako hovorené slovo nešli, alebo by to vysloviť trvalo neskutočne dlho. Sú chvíle, keď sa na jazyk tlačia len tie nesprávne slová. Keď sú slová v momente ako sú vyslovené nevhodné a viem, že som to mal povedať inak. Lenže v tej rýchlosti neviem ako a každé ďalšie slovo to len sťažuje. Zamotávam sa do vlastných nešťastných formulácii a je to potom taký bludný kruh. Roztáčajúca sa špirála čistého zúfalstva, keď zlé slovo je nasledované ešte horším.
Teraz viem, že sú veci, ktoré musím povedať osobne. Snažím sa utriasť si to sám v sebe a poskladať si aspon kostru. Aby som to úplne nezmrvil aj keď sa to už vopred javí ako cesta bez konca, bez víťazov a cieľovej odmeny.

Otázka je, či stojí za to komplikovať život aj ostatným.

Každý príbeh má viacero výkladov. Tento by mal aspoň tri. Tvoj, môj a pohľad tých zvyšných okolo. Všetci sme to videli po svojom a všetci máme pocit, že správne. A v rámci dokonania chaosu to každý chápe inak a čím z väčšej diaľky to videl, tým viac je presvedčený, že práve on to videl tak ako to naozaj bolo. Ja som ticho sedel v prvom rade, priamo ako v kine, na dosah od plátna. Mohol som zdvihnúť ruku a bez obáv sa Ťa dotknúť a že som to pár krát s radosťou aj urobil. O to viac som zmätený a niekedy začínam pochybovať. O sebe, o rozhodnutiach, o živote, vesmíre a vôbec. Kladiem si otázky, ktoré mali byť zodpovedané už dávno a myslím na veci, ktoré som mal urobiť a nemal som k tomu odvahu. Hlavou mi víria obrazy ako z filmu Nebo nad Berlínom. V poličke nachádzam knihy, ktoré som kedysi dávno rozčítal a potom z nejakého dôvodu nedočítané založil. Chcem Ťa naložiť do auta a odviezť na drevený chór v zabudnutom rozpadnutom kostole, ďaleko od civilizácie a tam s Tebou len tak potichu sedieť. Viem, že by nám to mlčanie spolu šlo dobre. Už teraz sme naladení. Ja poviem, že Ta chcem objať a Ty už máš otvorenú náruč. Povieš, že máš chuť na hudbu a ja už púšťam Tvoje srdcovky.

Sú chvíle, keď sú slová zbytočné. Pre mňa sú to tie s Tebou.

Balancujem v mojich dvoch krajných polohách. V tej dobrej, oddanej, chápavej a prevažne neškodnej a v opačnom extréme, keď sa mením na lovca. Vždy som to ja, ani jedno nie je len póza. Zatiaľ ma dobre znášaš v oboch, smeješ sa vo chvíľach, keď chcem aby si sa smiala a pozeráš hlboko do mňa, keď je na to správna chvíľa. Dlho, ale že naozaj dlho som nemal nikoho tak blízkeho ako Teba. Privádza ma to na myšlienky, ktoré roky spali. Vraciam sa zase k bláznivým nápadom. Za posledný mesiac som hral na gitare viac ako za posledných 15 rokov dokopy. Už ma dokonca ani nebolia brušká prstov. Zase si zvykli. Nemali na výber.
V hlave sa mi začínajú rojiť slová, skladať sa do riadkov. Hľadal som už aj svoj starý mikro zápisník, ktorý so mnou poctivo preskákal celú vojnu, kde som si ráno vo chvíľkach pokoja ukladal načaté myšlienky . Bohužial ho niekde odvial čas. Včetne rozpísaných textov a básní.

Chcem využiť ten pretlak v sebe na nieco rozumné.

Niekedy ku štastiu netreba veľa. Mne stačilo, že bola zima a nevzala si si rukavice. Drobnosť, ktorá  významne nalinkovala zvyšok dňa. Držal som Ťa za ruku, zohrieval Ťa a nechcel som pustiť. Nič na čom by sa dalo stavať, žiadna naozaj globálne veľká chvíľa pri opise ktorej by budúce generácie strácali dych, nič o čom by sa skladali piesne a slzili pri tom šestnástky. (Aj keď v tom poslednom prípade som si nie istý. Už som v textoch započul väčšie banality) Ešte ani to Tvoje teplo som necítil. Až keď som si Ťa zohrial. Nakoniec sa sneh stratil z dohľadu, vietor dofúkal a bolo po paráde. Zase sme šli len vedľa seba a ja som vlastne ani nevedel čo povedať. Si užasná žena a to celú situáciu len komplikuje. Máš presne ten štýl humoru, kedy stačí náznak a smejeme sa na rovnakých veciach. A máš podmanivé ohníčky v očiach, ktorým neviem odolávať a na ktoré sa každé ráno zase opäť a opäť teším. Nehrali sme hon na líšku, ako by okolnosti mohli nasvedčovať. Nehral som vôbec nič a vlastne ani neviem čo bude ďalej. Večer, keď sme ostali sami, som Ti toho chcel toľko povedať. Ale napriek všetkým teóriám o tom, že alkohol rozväzuje jazyk som ostal radšej ticho. Chcel som Ti to povedať tak, aby sme to ani jeden nemohli zvaliť na alkohol. Na šrouby do hlavy si až príliš dospelá a ja by som si pripadal až príliš lačný.

Niektoré veci nielen že nejdú jednoducho. Oni jednoducho nejdú.

Bolo to dávno. Niekde v období keď ešte hnedé uhlie rástlo na koreni a my sme boli o polovicu mladší. Pohádali sme sa a teraz si už veru nespomeniem prečo. Akurát si sa o tom vynimočne nechcela baviť, rozpitvávať to do podrobností a donekonečna omielať všetko dookola. Nezvyčajná situácia, kedže zvyčajne som sa nechcel rozprávať ja a Teba to privádzalo do stavu tesne pred varom. Ležali sme nahí vedľa seba ako lyžičky, písala si mi prstom na chrbát a ja som čítal. Každé písmeno chcelo sústredenie čiastočne preto aby som nezaspal a nepokazil situáciu ešte viac a z časti preto, že aj týmto spôsobom sa dá písať nečitateľne. Napísala si len "NAJLEPŠÍ LEKÁR?", potom si sa zaťala a nešlo to po dobrom, ani po zlom.

Asi som bol vyslovene natvrdlý, takže po pár dňoch, keď sa situácia ukľudnila a už sme dokázali opäť obojstranne komunikovať, si dodala pointu. Čas je najlepší lekár. Potrebovala si to vtedy predýchať a získať nadhľad a výnimočne si ho získala tým, že sme sa v tom nešpárali.

Za normálnych okolností majú muži a ženy iný pohľad na čas. Hlavne na večnosť. Keď žena povie "Už ju nikdy nechcem vidieť" v praxi to zvyčajne znamená, že skončilo priateľstvo, potrhali sa väzby, narušila kontinuita vesmíru a naozaj do konca života na seba budú obe zazerať. Nejde o príčinu, ide o to nenechať potupu len tak bez odozvy. U chlapov tá večnosť vydrží tak okometricky do večera, či najbližšieho stretnutia po predýchaní. Emócie vychladnú, racionalita zvíťazí a ak by to naozaj malo byť navždy, chcelo by to už sakra ťažký kaliber.

Teraz ma stav "navždy" drží už tretí týždeň. Nepomohlo premýšlanie o samote, nepomohlo sa o tom vykecať s priateľmi, nepomohlo nemyslieť na to. Vracia sa to ako príboj a udiera do citlivého. Toto nie sú to štandardné dva dni ako inokedy.

Niečo vnútri sa zlomilo a stala si sa cudzia. Okázalo si zahodila všetko, čo medzi nami bolo naznačené, reálne a aj fiktívne. Rázne si sa rozhodla a ešte ráznejšie realizovala. A mňa mrzí, že som Ti ani nestál za tie tri slová navyše. Pár dní predtým sme sa ešte spolu bavili a aj keď boli naše vzťahy chladnejšie, stále som mal pocit, že sme priatelia. Správa večer na vyviedla z omylu. Ako v zlom filme, keď sa dôležité správy oznamujú čo najmenej osobne. V tomto prípade aj prekvapivo bez radosti na Tvojej strane, ktorú by som bol očakával. Spravila sa čiarka v životnom pláne, úloha splnená, zabudnite.

Keď sa najbližšie stretneme budeš mať aj zo mňa pocit, že som cudzí. Že sa len pozdravím a idem si po svojom. Že sa nemáme o čom rozprávať a všetky moje pozvania na kávu budú pasé. Sama si sa rozhodla, že Tvoj svet bude vyzerať inak. A mne ostáva to akceptovať. Aj keď sa mi to nepáči ani trochu. Hlavne keď mám pocit, že raz toho budeš ľutovať a možno to nebude ani tak dlho trvať.

A ani nevieš ako rád by som sa mýlil.

Vŕta mi hlavou otázka: chodia aj k bezdomovcom rodinné návštevy?

Keď som Ťa uvidel prvý krát, vedel som, že Ťa chcem. Problém bol len s tým, že tento pocit mám pri 40% ženskej populácie. A tých dávnych časoch to bolo ešte viac. Kombinácia mladého,sprostého a hanbivého spôsobila, že to skončilo pri pár bozkoch, nejakých dotykoch (až sa mi tlačí na jazyk, že muchlaní) a potom po dvoch týždňoch sa nám cesty na mesiac rozišli a akosi už nebolo cesty späť. Moja pamäť spôsobila, že keď som Ťa po rokoch stretol opäť, prekvapil som nielen tým, že som si pamatal na Teba, ale aj Tvoje meno za slobodna a navyše aj Tvoje miery. To posledné bolo pre Teba asi najprekvapivejšie. Mne to číslo ostalo vypálené v hlave, hneď vedľa Tvojho mena a podobizne. Zmenila si len meno, to bolo podľa očakávaní, ale to že si sa skoro vôbec nezmenila po fyzickej stránke prekvapilo zase mňa. Jedno z tých milých prekvapení, ktoré prináša život. Roky nám pridali nadhľad, odstup a ubrali na ostychu. Dobrá kombinácia pre rozhovory na rôzne témy. Tak som sa dozvedel prečo sme vtedy nezačali spolu aj oficiálne chodiť. Ja som priznal, že som neveril, že by si to bola chcela a riskovať odmietnutie sa mi nechcelo. Z Tvojej strany to bolo vraj o tom, že si neverila, že by niekto ako ja mohol javiť záujem o Teba, malé vrabča. Iskra ostala, zápal sa vytratil, už sme sa na tom len pousmiali.