Cestou tam a zase späť

Je to za nami. Mediálne šialenstvo Medzinárodného dňa žien. Šoféroval som si včera, počúval jedným uchom správy a prepadla ma zákerná myšlienka. (Baby skúste dočítať v kľude do konca a až potom začnite zbierku dreva na moje upálenie).
Na zemi je pomer žien a mužov, ako bratru v percentách, tak 50:50. Keby som to bral do detailov, tak dokonca žien je o nejaké to percento viac a muži sa logicky stávajú ohrozeným druhom. Napriek tomu ani pes neštekne po nejakom Medzinárodnom dni mužov. Celý rok je podobne ticho aj o MDŽ a potom k nám dorazí jar, prebudia sa zvieratká, hormóny, politici a rôzne iné organizácie a nastane hystéria. O tom, že sú ženy strašne znevýhodnené a že je škoda, že MDŽ už nemá tú vážnosť ako malo a že treba obnoviť dobré zvyky. Podozrivo sa toho zúčastňujú obe polovice politického spektra, aj keď tá červenšia to robí okatejšie a hlasnejšie a tak isto podozrivo na tom participujú obe pohlavia.
Mám byť ješitný, vzťahovačný a mám to chápať tak, že jedine ženy niečo robia, jedine ich je zásluha, že všetko funguje a jedine na ich strane je právo na vlastný sviatok a my mužská menšia polovica sveta sme len na okrasu ako sadroví trpaslíci, ktorí tiež nemajú vlastný medzinárodný deň? Naša úloha v spoločnosti je podobná ako majú kuchynskí roboti, ktorí spravia, čo treba, umyjeme súčiastky a bez slova vďaky ich odložíme naspäť na ich miesto? Alebo skúsime druhý extrém, že prestanem nosiť priateľkám kvety len tak, ako to robím príležitostne teraz a dostanú ho len na štátom uznané sviatky? A pridám k tomu malú opicu, aby som šiel v dave.
Idem do extrému, ale vadí mi tá mediálna hystéria, ktorá trvá týždeň pred a končí dva dni po ôsmom marci. Nesnažím sa spochybňovať úlohu žien v spoločnosti, ale na jednej strane sa snažíte si vybojovať rovnoprávne postavenie, na druhej strane sa necháte vmanipulovať do "osláv" nejakého dňa, keď možno ani nie je veľmi čo oslavovať. Dostanete kvety a čokoládu a jeden deň sa okolie tvári ako veľmi vám tým pomohlo, či ulahodilo. A nasledujúci deň je všetko po starom. Možno pokojná spomienka na veci spred nejakých 100 rokov by bola viac na mieste ako usmiate tváre. Lenže kto si už dnes spomenie, že MDŽ nie je oslava toho aké úžasné je byť ženou (na to máte rôzne AVON/Oriflame kampane), ale mala to byť spomienka na nejaké krajčírky.

Naozaj je to to, po čom ženy túžite?

Threesome. Milujem ten film. Pre jeho atmosféru, ktorá mi pripadala úžasná už pred desiatimi rokmi, keď som ho videl prvý krát . Vtedy s bývalkou. Naše názory boli diametrálne odlišné. Ja som bol uchvátený, ona znechutená.

Pandora's proverbial box had been opened, and what's more, none of us were sure that we wanted it closed again.

Stretávame ich denne a ani o tom nevieme. Niekedy ide o úspešné mimikry, niekedy o našu selektívnu slepotu. Zdravý rozum hovorí áno, naše odhodlanie mať stále ružovú predstavu sa urputne bráni akceptovať skutočnosť. A časom sa mení aj nás postoj k nim a aj naša tolerancia získava iné hranice. Čo myslíte, koľko vašich známych robí dievča na telefón, alebo iným spôsobom predáva svoje telo? Málokedy sa tých chvália a niekedy to o nich neviete, ani keď máte pocit, že ich dobre poznáte. Majú vlastný svet a aj keď chvíľami žijú v tom vašom, nechcú aby ste žili v tom ich.
Zvyčajne to je jednoduché. Kto by stál o to, aby na neho známi, spolužiaci, kolegovia, či susedia ukazovali prstom a za chrbtom si šepkali niečo o kurvách. Takto plocho sa dá na to pozerať a nie je to nič nezvyčajné. Možno do tej doby, kým nemáte vlastnú skúsenosť. Keď zistíte, že niekto príjemný, zábavný a možno aj niekto koho vlastne máte radi to robí. Vtedy nastáva okamih pravdy. Hodiť všetko za hlavu a kvôli tomu zmeniť pohľad, alebo si druhú stranu vypočuť a snažiť sa pochopiť.
Zažil som to pár krát z diaľky a raz až príliš z blízka. Možno ešte z bližšia ako by som chcel. Pár dní som nemohol poriadne jesť, pár krát som sa strašne opil, vzniklo pár smutných básní a nakoniec som sa rozhodol, že to nie je dôvod na ukončenie inak príjemného vzťahu. Bolo to na rovinu, obaja sme vedeli, že vieme a neostávalo to v šedej zóne nevysloveného. Strašne som sa bál, že sa na ňu už nikdy nedokážem pozrieť bez toho, aby som si ju nepredstavoval s inými chlapmi v oplzlých polohách. Bál som sa, že sa podvedome budem štítiť jej dotknúť. Nakoniec to dopadlo fajn. Nič sa vlastne nestalo. Predstavivosť si ju predstavovala skôr so mnou a dotýkať som sa jej aj naďalej chcel.
Čo sa zmenilo bol môj pohľad na vec. Už nikdy to nebolo opovrhnutie, či apriori dešpekt. Platí staré známe, že vždy je to o ľudoch a súvislostiach. Nie je dobré škatuľkovať ľudí na zákalde jedného znaku. Nestačí, že som čierny, nestačí, že som arab, nestačí, že som vyhodňar, nestačí byť gay a nestačí ani, že som prostitútka.

P.S: Prostitutka je povolání, kdežto kurva je charakter.