Cestou tam a zase späť

Asi budem vyzerať mierne úchylne, ale snáď vysvetlím. Ocitol som sa minule na základnej škole. Pár hodín, kedy som nebol ani žiak, ani vyučujúci, skôr taký náhodný okoloidúci. Pohyboval som sa v priestore, nasával atmosféru, komunikoval s ostatnými osobami. Faktom ale ostáva, že nebyť vedomosti, že to je naozaj základná škola, tak som občas na pochybách o veku. Jednoducho som zistil, že mám problém odhadnúť, kedy má baba 14 či 15 rokov a kedy 18-19. A že v tom je z istého pohľadu teda pekný rozdiel. Neviem, či to majú niekde zakódované v sebe, či to berú na nejakých tajných hodinách, ktorých sa mi ako chlapcovi nedostalo, alebo to zúrivo dobiehajú samoštúdiom. Vyzerali ako ženy a aj správali sa ako ženy. Vedeli pracovať pohľadom, sklopiť zrak v správnej chvíli, v správnej chvíli sa pousmiať. Vedeli pracovať aj telom a keď sa to žiadalo sa zavlniť, vyšponovať, či postaviť proti svetlu, tak aby vynikla postava. Čisté lovkyne v surovej podobe. Problém bol, keď otvorili ústa. Ešte keď komunikovali so mnou sa to ako tak dalo. Ja som si ich občas vmanipuloval tam, kde som ich chcel mať a aj keď to zrovna neboli žiadne filozofické traktáty aspoň sa to dalo chvíľu vydržať. Problém nastal, keď som bol svedkom ich rozhovorov medzi sebou. Tam sa vek jednoznačne podpísal a vďaka za to. Stále sú to deti, nech už vyzerajú akokoľvek. To je asi najlepší spôsob ako ich odhaliť. Stačí trochu ticho počúvať a človeka prejdú všetky potenciálne hriešne myšlienky.