Cestou tam a zase späť

Posledné tri dni boli divné aj pre mňa. Napriek miestami prebujnelému egu a sebadôvere sa mi tiež nestáva pravidelne, ze by ma v priebehu troch dní na obed pozvali dve ženy, ktoré síce už poznám dlho, ale tak isto sme sa dlho nevideli. Zazvonil dva krát telefón a dva krát som nemohol odolať. Roky im nič neubrali a mne sa v hlave pomaly odvíjal film pre pamätníkov. Ako odreagovanie od hustých dní v práci to bolo viac ako len vítané.
Čo ma vlastne priviedlo na inú myšlienku. Nie je to tak dávno, čo som rozoberal absolútne najhoršiu otázku na svete a minule som došiel na to najlepšie, čo sa v danej situácii asi dá chlapovi povedať. (Aby som negeneralizoval, tak "dá mne povedať", možno sa na to niekto pozerá inak):

Je to s Tebou stále lepšie a lepšie.

Má to logiku. To, že sme dobrí vieme, alebo aspoň nechceme počuť opak. Tiež nechceme počuť len suché konštatovanie, že dnes to bolo lepšie ako minule. Pretože aj minule to predsa muselo byť úplne super. A už vôbec nechcem počuť, že som lepší ako niekto cudzí v minulosti. To prináša do hlavy chrobáky. Ale to, že sa napriek všetkej už dosiahnutej úžasnosti zlepšujem, to pohladí.

Aj keď sa obávam, že pri najbližšom počutí tejto vety sa začnem nekontrolovateľne smiať.

• Čau, si tam?
• Áno, som tu.
• Som myslel, že už budeš preč.
• Už som preč.
• Ale veď si vravel, že si tam.
• No to áno, ale kde som ja, tam je tu.
• Ale veď sa pýtam, či si tam?
• Som tu, ale moje tu a Tvoje tam, nemusí byť totožné.
• Tak to som sa už úplne stratil. Zavolám Ti zajtra.

Tak dnes čakám, či zavolá opäť. Možno už budem tam.

Spomenul som si na Teba, keď hrali v rádiu kapelu na ktorej koncerte sme mali de facto prvé rande. Sterilné až strach. Chýbali mi roky, rozum, skúsenosti a asi aj gule. Naspäť sme šli pešo cez pol Bratislavy, rozprávali sme sa a aby si mi oplatila pozvanie na koncert, pozvala si ma ešte na pohár čaju k sebe. Noc sa prehupla do ďalšieho dňa a ja som sa evidentne nemal k činu. Teraz sa tomu smejem, vtedy som bol v ťažkom strese. Nakoniec si sa Ty hodila do pyžama a ja som ostal spať na Tvojom gauči. Oblečený, dokonca aj obutý, v poloľahu. Bola mi zima, čo by som nebol priznal ani za svet, ale cítil som sa šťastný. Ráno som dostal teplé raňajky, úsmev, prvú pusu a začali sa štyri roky, ktoré ma dosiaľ bolia. Pamäť je milosrdná a zvyčajne si pamätáme tie príjemnejšie veci. V Tvojom prípade to akosi neplatí. Samonasieracím spôsobom sa mi vybavujú práve tie ťažké veci. Si v tomto unikát v mojom repozitári. Od začiatku sme sa hrali na otvorený vztah, kde si všetko povieme a posúvali sme si navzájom hranice toho, čo druhá strana znesie. Bol v tom mladícky nerozum a možno trochu sadizmu. Bol kopec vecí o ktorých by som radšej nevedel, lenže priznať to som odmietal. Priznať si prehru v súperení o otvorenosť a tolerantnosť. Ku koncu šlo už skôr len o to, čo drsnejšie tomu druhému vyvedieme, ale tak, aby stále tvrdil, že je to v poriadku a že to toleruje a chápe. Už sme si boli cudzí. S cudzou ženou v mojej posteli. Rána, keď som nedokázal vydržať ani sám so sebou. Prekvapivo ma rozchod bolel viac ako som čakal. Bolel niekde vnútri a bolí vlastne dosiaľ.

Bol som skôr kura ako orol.

Tento blogpost voľne nadväzuje na post Na (v)zrušenej planéte :) Ad revidendum. Osoby, obsadenie a dej ani zďaleka nie sú vymyslené.

Sedeli sme pri pive večer na služobnej ceste a preberali vzťahy, minulosť a budúcnosť a tak vôbec. Ráno nás čakala práca a celé by to upadlo do zabudnutia, nebyť Pluta. Vtedy sa mi tá spomienka vrátila a zrazu som videl tretí typ manželského vzťahu. Taktiež vzdialený od citátov z kníh pre zaľúbené štrnástky, možno ale o to reálnejší.
Ryzo je ženatý odhadom tak 15 rokov. Vzali sa pár rokov po vysokej, nejakú dobu predtým už spolu bývali, takže v podstate prirodzené vyústenie vzťahu. Manželku ľúbil, ona jeho tiež, dieťa splodili až pár rokov po svadbe, krátkodobé poblúznenie, alebo iné tlaky na formalizáciu vzťahu teda môžeme vylúčiť. Na verejnosti aj dnes bez váhania kráčajú ruka v ruke a na pohľad im to klape.
V živote som ho nepočul na adresu svojej zákonitej povedať zlého slova. Drží jej chrbát, keď treba, rieši veci, ktoré by riešiť mal. Taká symbiotická rovnováha. Keď sa plánuje v robote zdržať dlhšie, tak zavolá a oznámi, aby o neho doma nebol strach, zo služobnej cesty večer telefonuje a pýta sa, čo je doma nového a ako sa mu žena a syn mali.
Tým telefonátom sa vlastne aj začala jeho bilancia. Stále manželku ľúbi a aj ona jeho. Sex keď je, tak je úžasný a to, že ho možno ubudlo viac ako by chcel v určitých chvíľach nie je podstatné. Akurát večer, keď všetko stíchne, tak si každý z nich funguje vlastným životom. Vedľa seba, ale každý sám. Aj tá komunikácia im ide najlepšie cez telefón, alebo mailom. Zabudli sa rozprávať len tak. Rozpravy pri pohári dobrého vínka, ktoré praktizovali za mladi im prehlušila rutina bežného dňa. Skĺzli do stereotypu a aj keď navonok sú spokojní a fungujúci, predsa len to nie je celkom ono. Stále sa vedia spolu smiať a aj spolu plakať, ale už tomu niečo chýba. Vie, že za to nesie takú istú zodpovednosť, ako druhá polovička vzťahu, a súčasne nechce dopadnúť ako Bučo, ktorý sa pri tichosti rozviedol po 20 rokoch manželstva, keď deti odrástli a má teraz priateľku, ktorá je od jeho bývalej manželky staršia. Ale ako vie počúvať a rozprávať sa. (Bývalú skoro roztrhlo od zlosti, lebo čakala, že bude nahradená za novší blonďavý model a toto jej ego poriadne nakoplo.) Občas teda Ryzo zvažuje čo ďalej aby to celé nezakapalo a jedného rána sa nezobudil vedľa úplne cudzej zeny.

Lenže pohodlnosť je veľká sviňa.