Cestou tam a zase späť

Každý príbeh má viacero výkladov. Tento by mal aspoň tri. Tvoj, môj a pohľad tých zvyšných okolo. Všetci sme to videli po svojom a všetci máme pocit, že správne. A v rámci dokonania chaosu to každý chápe inak a čím z väčšej diaľky to videl, tým viac je presvedčený, že práve on to videl tak ako to naozaj bolo. Ja som ticho sedel v prvom rade, priamo ako v kine, na dosah od plátna. Mohol som zdvihnúť ruku a bez obáv sa Ťa dotknúť a že som to pár krát s radosťou aj urobil. O to viac som zmätený a niekedy začínam pochybovať. O sebe, o rozhodnutiach, o živote, vesmíre a vôbec. Kladiem si otázky, ktoré mali byť zodpovedané už dávno a myslím na veci, ktoré som mal urobiť a nemal som k tomu odvahu. Hlavou mi víria obrazy ako z filmu Nebo nad Berlínom. V poličke nachádzam knihy, ktoré som kedysi dávno rozčítal a potom z nejakého dôvodu nedočítané založil. Chcem Ťa naložiť do auta a odviezť na drevený chór v zabudnutom rozpadnutom kostole, ďaleko od civilizácie a tam s Tebou len tak potichu sedieť. Viem, že by nám to mlčanie spolu šlo dobre. Už teraz sme naladení. Ja poviem, že Ta chcem objať a Ty už máš otvorenú náruč. Povieš, že máš chuť na hudbu a ja už púšťam Tvoje srdcovky.

Sú chvíle, keď sú slová zbytočné. Pre mňa sú to tie s Tebou.

Balancujem v mojich dvoch krajných polohách. V tej dobrej, oddanej, chápavej a prevažne neškodnej a v opačnom extréme, keď sa mením na lovca. Vždy som to ja, ani jedno nie je len póza. Zatiaľ ma dobre znášaš v oboch, smeješ sa vo chvíľach, keď chcem aby si sa smiala a pozeráš hlboko do mňa, keď je na to správna chvíľa. Dlho, ale že naozaj dlho som nemal nikoho tak blízkeho ako Teba. Privádza ma to na myšlienky, ktoré roky spali. Vraciam sa zase k bláznivým nápadom. Za posledný mesiac som hral na gitare viac ako za posledných 15 rokov dokopy. Už ma dokonca ani nebolia brušká prstov. Zase si zvykli. Nemali na výber.
V hlave sa mi začínajú rojiť slová, skladať sa do riadkov. Hľadal som už aj svoj starý mikro zápisník, ktorý so mnou poctivo preskákal celú vojnu, kde som si ráno vo chvíľkach pokoja ukladal načaté myšlienky . Bohužial ho niekde odvial čas. Včetne rozpísaných textov a básní.

Chcem využiť ten pretlak v sebe na nieco rozumné.

Niekedy ku štastiu netreba veľa. Mne stačilo, že bola zima a nevzala si si rukavice. Drobnosť, ktorá  významne nalinkovala zvyšok dňa. Držal som Ťa za ruku, zohrieval Ťa a nechcel som pustiť. Nič na čom by sa dalo stavať, žiadna naozaj globálne veľká chvíľa pri opise ktorej by budúce generácie strácali dych, nič o čom by sa skladali piesne a slzili pri tom šestnástky. (Aj keď v tom poslednom prípade som si nie istý. Už som v textoch započul väčšie banality) Ešte ani to Tvoje teplo som necítil. Až keď som si Ťa zohrial. Nakoniec sa sneh stratil z dohľadu, vietor dofúkal a bolo po paráde. Zase sme šli len vedľa seba a ja som vlastne ani nevedel čo povedať. Si užasná žena a to celú situáciu len komplikuje. Máš presne ten štýl humoru, kedy stačí náznak a smejeme sa na rovnakých veciach. A máš podmanivé ohníčky v očiach, ktorým neviem odolávať a na ktoré sa každé ráno zase opäť a opäť teším. Nehrali sme hon na líšku, ako by okolnosti mohli nasvedčovať. Nehral som vôbec nič a vlastne ani neviem čo bude ďalej. Večer, keď sme ostali sami, som Ti toho chcel toľko povedať. Ale napriek všetkým teóriám o tom, že alkohol rozväzuje jazyk som ostal radšej ticho. Chcel som Ti to povedať tak, aby sme to ani jeden nemohli zvaliť na alkohol. Na šrouby do hlavy si až príliš dospelá a ja by som si pripadal až príliš lačný.

Niektoré veci nielen že nejdú jednoducho. Oni jednoducho nejdú.