Cestou tam a zase späť

Niekedy ku štastiu netreba veľa. Mne stačilo, že bola zima a nevzala si si rukavice. Drobnosť, ktorá  významne nalinkovala zvyšok dňa. Držal som Ťa za ruku, zohrieval Ťa a nechcel som pustiť. Nič na čom by sa dalo stavať, žiadna naozaj globálne veľká chvíľa pri opise ktorej by budúce generácie strácali dych, nič o čom by sa skladali piesne a slzili pri tom šestnástky. (Aj keď v tom poslednom prípade som si nie istý. Už som v textoch započul väčšie banality) Ešte ani to Tvoje teplo som necítil. Až keď som si Ťa zohrial. Nakoniec sa sneh stratil z dohľadu, vietor dofúkal a bolo po paráde. Zase sme šli len vedľa seba a ja som vlastne ani nevedel čo povedať. Si užasná žena a to celú situáciu len komplikuje. Máš presne ten štýl humoru, kedy stačí náznak a smejeme sa na rovnakých veciach. A máš podmanivé ohníčky v očiach, ktorým neviem odolávať a na ktoré sa každé ráno zase opäť a opäť teším. Nehrali sme hon na líšku, ako by okolnosti mohli nasvedčovať. Nehral som vôbec nič a vlastne ani neviem čo bude ďalej. Večer, keď sme ostali sami, som Ti toho chcel toľko povedať. Ale napriek všetkým teóriám o tom, že alkohol rozväzuje jazyk som ostal radšej ticho. Chcel som Ti to povedať tak, aby sme to ani jeden nemohli zvaliť na alkohol. Na šrouby do hlavy si až príliš dospelá a ja by som si pripadal až príliš lačný.

Niektoré veci nielen že nejdú jednoducho. Oni jednoducho nejdú.