Cestou tam a zase späť

Pôvodne mal byť. Mal som chuť prebrať verejne niečo, čo je len moje. Náhoda (alebo osud?) chcela, že som ten rozpísaný spot stratil. Bol na obrazovke otvorený asi týždeň. Potom som zavrel okná a neuložené veci šli do kytičiek. Ostal stále v hlave, ale dnes asi nie je jeho chvíľa. Takže o inom.

Nezdá sa vám, že sa až prehnane velký význam vkladá do spojenia "prvá láska"? Pátral som v hlave, ktorá bola vlastne prvá naozajstná a neviem sa rozhodnúť. Prvé sterilné rande? Prvá pusa na schodoch v paneláku? Prvý sex? Prvá spoločne strávená noc a nasledujúce ráno? Prvé spoločné bývanie? Každé z toho bolo s inou ženou. Všetky si pamatám a po každej mi niečo vnútri ostalo. Kalkulujem čo z toho vo mne zanechalo najviac.
Možno prvý rozchod. Kopanec, že už nie som zaujímavý. V šestnástich človek ťažko znáša, keď nájde ženu svojho srdca v objatí s iným. Prebolelo, ako aj ďalšie nárazy neskôr. Už nikdy to nebolo také ťažké. Každé nové sklamanie prebolí akosi ľahšie, do duše sa vkráda cynizmus, už nič nie je na život a na smrť. Už je len tu a teraz. Ručná brzda môjho žitia.
Nemyslím, že prvá láska ostáva tou najväčšou. Prax hovorí, že nezáleží na poradí. Nebola si ani prvá, ani posledná. O pannách už vôbec nehovorím. Napriek tomu si prišla ako veľká voda, naukladala si sa mi do srdca a či sa mi to páči, alebo nie, tak nikdy si neodišla. Za tmavých zimných večerov v prázdnej izbe sa toho obávam. Stačilo by, aby si zavolala. Otvoril by som dvere Tvojim zbaleným kufrom a bola by si späť. Nežná a manipulujúca. Nikdy som Ti nedokázal odolať a utešoval som sa tým, že tvoju manipuláciu poznám. A keď o niečom viem, tak tomu môžem hocikedy čeliť. Naivná predstava, viem. Čeliť a odolať som dokázal, len keď to bolo aj v Tvojom záujme. Keď si ustúpila zo svojich pozícií a začala sa so mnou hrať hru na lepšie nervy.
Prešli roky a všetky naše náhodné aj plánované stretnutia končili mojim poznaním, že sa neviem od teba odpútať. Môžem na teba nemyslieť týždne a stačí závan vône a som späť. Ty si späť. Poznal by som ťa zo zavretými očami, po hmate a po čuchu. Milión vecí ťa pripomína. Nie je dôležité, či niekoho mám. Možno práve ty si moja druhá polovica. Zatiaľ obaja hľadáme. Poznanie neodvratného nás vnútri desí a ženie do ďalších experimentov.

Možno raz sa kruh uzavrie.

Koľko peňazí dokážem reálne minúť? Potrebujem pridať jednu nulu, dve, alebo len dvojnásobok súčasného stavu? Kde sa končí moja potreba a začína nenažratosť a beh za mocou, vplyvom, nadutým egom a onania nad tým aký som kurva bohatý?
Krásny príklad zo života mám v jednom susedovi. Míňame sa s ním už od decka a kedže sme skoro vrstovníci, tak sme si kadečo aj povedali a bolo obdobie keď sme klábosili a pofajčievali denno denne. Je jedno kde robí. Peňazí nikdy nemá dosť. Keď študoval, tak dostával nejaké peniaze od rodičov a chodil brigádovať. Občas peniaze boli, občas nie. Rozhadzovať sa nemohol, ale biedou by som to nenazval. Potom hneď po škole šiel na civilku. Peňazí to nebolo úžasne veľa, ale viac ako mal predtým. Na konci každého mesiaca bol v traume, že nevie, kde peniaze minul a že má málo. Prvé reálne zamestnanie: Múzeum. Zase krok k lepšiemu a aj keď sa mu náklady priamo nezvýšili na konci mesiaca sa situácia opakovala. Peniaze sa niekde rozbehli. Odvtedy už pokročil ďalej a vymenil zamestnanie asi šesť krát, zakaždým k lepšiemu, niekedy výrazne k lepšiemu, ale tento folklór mu ostal. Koniec mesiaca znamená, že je bez peňazí. Nemá šetrenie v sebe a aj keď nie je gambler, tak ich rozkotúľa. Je vlastne jedno koľko zarobí, vždy to dokáže minúť.
To je asi aj odpoveď na otázku z nadpisu. Veľa peňazí je toľko, že to nedokážem minúť. Že nech robím čo chcem (v rámci reality), tak sa suma niekde na účte, či v pančuche zväčšuje a ani tretie auto, ďalší dom, či setsakra drahá dovolenka na jachte niekde v karibiku situáciu dlhodobo nezmení. Najlepšie to je v situácií, keď aj keby som do konca života už nepohol prstom, tak to bude rovnaké.

To, že píšem tento spot znamená, že ešte úplne za vodou nie som. Inak by som to neriešil. Ale pracujem na sebe.

Odbočka od veci: Médiá sú plné súdneho procesu s Majským a Frunim. Všetci vieme o čo ide. Napadlo vás ale niekedy, že tak isto dopadol aj Drukos Výnos a Mojžiš? Čo sa deje s ním? Asi vedel investovať peniaze lepšie. Do seba a vlastnej ochrany.

Bola s tebou zábava. Vedel si rozosmiať spoločnosť takým tým nenásilným spôsobom. Počúvali sme ťa a zrazu sme sa usmievali, potom smiali a potom váľali od smiechu po zemi. Mal si dar aj smutné veci povedať s nadhľadom a tak, ze vyvolali zdvihnuté kútiky a predsa sme to brali ako vážne posolstvo. Potom nastala zmena. Našiel si lásku svojho života.
Dosiaľ sme to nepochopili. Zmenil si sa. Zo zábavného spoločníka za každých okolností sa stal paranoik. Bojíš sa niečo povedať, bojíš sa niekam ísť, bojíš sa, aby sa náhodou tá tvoja nedozvedela niečo, čo by sa nemala, aj keď nič nerobíš. Zmenili sa aj tvoje názory na svet. Aspoň tie, ktoré si teraz ochotný verejne prezentovať a priznať. Voľné myšlienky sa odsťahovali a už dokonca ani necítiš potrebu ísť sa z času na čas ukázať medzi ľudí. Skôr sa ich strániš, ako by ti mohli pokaziť tvoj pocit šťastia. Ukazujete sa zásadne len spolu a myšlienka ísť niekde bez nej je pre teba neprijateľná. Možno ani nie tak pre teba, ako pre tvoj pocit, že musíš byť všade s ňou, aby náhodou nežiarlila. Ak náhodou zvažuješ, že by si šiel predsa len sám, tak najskôr chceš počuť presný zoznam ľudí, ktorých stretneš. Čo ak by sa tam náhodou vyskytla nejaká tvoja bývalá, to predsa nemôžeš sa s nimi aj naďalej stretávať. Veď si predsa šťastne zadaný.
Snažili sme sa to chápať prvé týždne, ale situácia sa nesnažila ukľudniť a ty vyzeráš stále viac podivne. Ešte aj keď sme zjavne sami vo dvojici a na široko ďaleko nie je ani len živá duša, nie to ešte niekto, kto by ťa poznal, tak máš sklon šepkať a obzerať sa.
S úsmevom si teraz spomínam na niektoré tvoje vyhlásenia v čase tvojej volnosti. O možnom sexe medzi priateľmi, o vnútornej spriaznenosti a putách na celý život a kopec ďalších, dokonca oveľa menej kontroverzných. Zmenil sa tvoj stav a zmenili sa aj tvoje názory a ako ťa pozorujem, tak som si nie istý, či je pre teba ešte cesta späť.

Už si občas pripadám ako babky na pohreboch, keď kladiem onú pomyselnú otázku: Kto bude ďalší?

Pamätám si ten výrok ešte z vysokej školy: Spokojný človek nevytvorí nikdy nič veľké. Musíme trpieť.
Nesúhlasil som vtedy s tebou. Mal som pocit, že zbytočne zveličuješ a svoje dobré a plodné tvorivé obdobie sa snažíš posúvať do roviny mystiky. Šlo Ti to vtedy a naozaj najlepšie veci si napísal po rozchodoch a sklamaniach. Keď si zo seba dostával von všetky zlé veci. Tie básne mali dušu a aj hudobné texty, ktoré sme hrávali a ktoré si dosiaľ niekedy brnkám na klavíri pretrvali. Vždy keď to niekomu hrám, tak nechce veriť, že si bol a aj ostal len amatér.
Pozerám sa po blogoch okolo seba. Môžem kliknúť na hociktorý, ktoré pravidelne čítam a myslím, že rovno aj na všetky blogy mojich pravidelných návštevníkov. Píšete veci, ktorým rozumiem, ktoré poznám a ktoré sa ma dotýkajú niekedy viac ako sa zdá. A tie najlepšie posty sú tie smutné. Tie o bolesti a o trápení. O rozchodoch a sklamaniach. O hľadaní samého seba.
Prečo nedokážeme tak dobre vyjadriť radosť a vystačíme si s ňou sami, či vo dvojici. A prečo si bolesť uľahčujeme tým, že ju dáme zo seba von? Nie je to len o blogoch. Pozrite sa okolo seba a počúvajte hudbu, ktorú máte radi. Vačšinou je to smutné. Máme nutkanie hrabať sa v bolesti, svojej, cudzej, všetkých. Analyzovať pocity do posledných detailov a nechávať svoj žial dozrieť ako dobré víno. Častejšie si akosi spomenieme na tie zlé chvíle ako na to, že nám s niekym bolo dobre. Alebo aspoň častejšie práve to zlé ventilujeme von. To dobré si možno nechávame zavreté hlboko v sebe a only for personal use. Čakáme, že nám bolačku niekto pofúka, veď koho by už zaujímalo že sme opäť raz šťastne zaľúbení, keď sa v hĺbke duše bojíme, že to zakríkneme a zase raz budú mať pravdu pesimisti, keď budú tvrdiť, že to nemôže vyjsť.
Musíme trpieť, mal si pravdu.