Cestou tam a zase späť

Nasledujúci blogpost bude obsahovať vulgárne slová, takže pokiaľ by vám mohli spôsobiť ujmu, radšej rovno odsurfujte inde.
Jedného krásneho dňa bolo treba pár ilustračných fotiek s ľudmi. Fotograf zobral výbavu a vybral sa na akciu. Vytiahol nástroj a odohrala sa nasledujúca kúzelná scénka.

• To čo robíš? Schovaj to a vypadni.
• Nebuď nervózny. Čo si tu s milenkou?
• Ty kokot, každý druhý tu je s milenkou.

Nebolo čo dodať. Aparát šiel do brašne a fotograf radšej preč. Skôr ako niekto stihol mať nutkanie mu svoje pohnútky vysvetliť ručne.

Matematik by asi zaplesal a jal by sa počítať pravdepodobnosť. Mne ostal rozum stáť.
Pred viac ako pol rokom som si na ňu z ničoho nič spomenul. Z hlbín pamäti sa síce trochu zaprášilo, keď tam zúfalo začali pobehovať trpaslíci, otriasli sa staré nánosy ale bola tu. Viac ako 15 rokov som ju nevidel, viac ako 15 rokov som o nej nepočul. Zrazu som mal chuť vedieť čo je s ňou. Najskôr sa mi to zdalo nemožné, neskôr som o tom už bol aj presvedčený. Mal som pocit, že sa zavrela voda. Pár sto kilometrov, teraz už aj iný štát. Zahryzol som sa do toho ako buldog. Postupne som si dával do kopy mozaiku informácií, ktoré som o nej mal a snažil sa nájsť niečo, čo mohlo tie roky pretrvať. Spomenul som si kde bývala, ale nepomohlo. Spomenul som si na indície okolo školy, kam vtedy chodila. To už sa javilo trochu nádejnejšie. Po troche hľadania som školu našiel a listovaním v analoch som bol schoný dokonca identifikovať aj triedu, ale málo mi to bolo platné. Potom som zabrúsil na server, kde mali založenú triedu a kontaktné informácie. Po chvíli snaženia som sa dokonca dokázal prihlásiť a to aj napriek tomu, že som o nich nič nevedel. Sociálne inžinierstvo a google sú sviňa. Pekné bolo, že tam boli informácie o tých ostatných, ale o nej ani písmenko. Spojil som sa s jej spolužiakmi a skúšal. Všetko márne. Nik netušil kde je a čo aktuálne robí. Dokonca som sám začal mať pocit, že hľadám nejakú vymyslenú osobu, kedže som ju nebol schopný spoznať na maturitných fotkách. Čisté zúfalstvo. Po nejakej dobe som to nechal tak a vravel som si, že keď sa v ich meste ukážem, skúsim to osobne. Možno budem mať vačšie sťastie.
Ozvala sa mi koncom roka. Že zhruba v tom istom čase ako mňa ju to chytilo. Prehrabala staré listy, prečítala ich a potom dlho zvažovala čo ďalej. Či sa vôbec má pokúsiť ozvať. Poštová adresa do školy nefungovala, tú domov tiež nemala. V dobe, keď sme sa poznali bol Internet ešte netušenou vecou v ponímaní ako ho poznáme teraz. Počítače mali zásadne 8 bitov, mená o troch písmenách ako PMD, TNS, či ešte niečo kurióznejšie a e-mail ako fenomén a masovo rozšírený pojem ešte ani neexistoval. Napriek tomu to skúsila. Hodila do nejakého vyhľadávača kľúčové slová a sama ostala zaskočená, že ma našla. Tak sa predsa len ozvala.
Myslel som, že ma klepne, keď mi jej mail pristál v schránke. Stále to isté meno, stále ten istý štýl. Dokonca si myslím, že by som ju identifikoval aj podľa predmetu. Prach bol dávno rozfúkaný. Zase som mal pocit, že so mnou mláti puberta. Najzábavnejšie okrem toho že ju to, napriek všetkým tým rokom, chytilo v rovnakom čase ako mňa mi došlo to, že pokiaľ by som jej poslal mail na absolútne najhlúpejšiu generickú adresu aká by ma bola napadla, tak by k nej dorazil. Paradoxne ma to nenapadlo.
Sme skoro 20 rokov starší, ona má školou povinného syna a ostala slobodnou matkou. Mala pocit, že ten chlap nie je to pravé, či rovno povedané, že bol omyl. Zvláda to sama a je z nej máma i táta. Zisťujem, že som ju nespoznal nielen na fotkách z mladosti, ale ani na súčasných. Akosi mi v hlave ostal len jej úsmev a pár iných momentov. Chvíľa v Poľsku, keď som mal pocit v mladíckom entuziazme, že by to mohlo byť to pravé. Zima v noci na stanici v Přerove, keď som čakal na vlak na pulkoleji a skoro ho zmeškal. Obrus na stole u nich v kuchyni a gauč vedľa neho. Jej vlasy a vševediaci úsmev jej staršej sestry. Dlhá cesta domov, keď som zisťoval, že mi už domov ani nič nejde a tá cesta mi trvala dva dni. A veľa listov oboma smermi. Sám vlastne neviem na čom to skončilo. Ja som mal s odstupom času pocit, že na mojich hormónoch, ktoré som v tom čase mal viac ako len trochu nevybúrené. Ona to zase zobrala na seba. Že prestávala komunikovať až prestala úplne. Neviem. Naozaj si nepamätám.
Teraz je to iné. Pre oboch. A som rád, že nie som jediný, komu sa občas stýská po bývalých láskach.