Cestou tam a zase späť

Sú jednoduché a súčasne hlboké životné pravdy ponúkané nám častokrát už od detstva. Hovoriť striebro, mlčať zlato je jedna z nich. Mne v poslednej dobe v hlave rezonuje niečo podobné: Hovor pravdu vždy keď môžeš, neklam keď nemusíš.
Vyzerá to triviálne, ale povedzme si pravdu, kto z nás nikdy (ale naozaj NIKDY) neklame? Ani tam vzadu nikto? Dobrý klamár musí mať dobrú pamäť. Inak je to chabý amatér a skôr či neskôr narazí. Pud sebazáchovy tým rozumnejším nakoniec podstrčí do podvedomia správnu formu.
Nechce sa mi mať hlavu ako slon, pamätať si komu som čo povedal, v akých súvislostiach a v prípade, že sa stretnú dvaja s protichodnými informáciami hľadať narýchlo cestu ako improvizovane vykĺznuť z potenciálneho problému. Takže mierne paradoxne, ale klamem málo a hlavne čím ďalej tým menej. A mám z toho akosi lepší pocit. Stále viem posúvať realitu podľa mojich egoistických potrieb, ale už nemusím dosahovať víťazstvá za každú cenu. Spomínam si na časy, keď som prehru prijímal veľmi ťažko. Kalkuloval som, mystifikoval, ťahal za špagátiky, vyrábal špeciálnych efektov a bavil som sa na výsledkoch. Aj keď druhú stranu boleli.

Vlastne to chce len si pár krát nabiť hubu ........

Všetci máme svoje barličky. Tie, ktoré nám pomáhajú žiť a ktorých sa niekedy až kŕčovite držíme. Niekto nosí slušivý oblek a hneď má pocit, že je burzový maklér, iný si nahodí športový odev a má pocit, že okolie ho vidí ako víťaza olympiády. Niekto sa hlasito smeje a veľmi by aj chcel byť vtipný. A iná na seba zase zavesí pol kila železa do rôznych telesných partií a otvorov a dúfa, že okolie si ju konečne všimne a možno si niekto aj pomyslí, že je pekná. Aj keď toto posledné mi pripadá ako jedna z najväčších foriem zúfalstva. Videl som naživo aj pekné baby s percingom, ale asi by som ich vedel spočítať aj na prstoch jednej ruky. Väčšinou to bolo niečo decentné a s vkusom umiestnené. A potom je druhá strana zákopov, kde vkus absentuje, decentné ani náhodou a naozaj ide len o pokus na seba upútať. Čo sa výborne darí. Ale žeby to bolo naozaj to, po čom im srdce piští? Nikdy som nemal nutkanie nechať si do tela robiť diery navyše. Keby pán Boh chcel aby sme ich mali viac, bol by nám ich nadelil sám a v dostatočnom množstve. Robil som iné somariny a chápem že aj čas rebelantstva sa u každého prejavuje inak ale deštruktívne a častokrát aj nevratné zmeny nie sú moja šálka kávy.

A prečo ma to napadlo? Lebo som dnes videl takú škaredú babu s piercingom, fialovými vlasmi a nechutnou nadváhou až strach. Pritom nahodiť sa trochu inak, usmiať sa a mohla z nej byť príjemná baculka.