Cestou tam a zase späť

Mladé šušky si spievajú, že im niekto platí SMS, všetci darčeky kupujú a nik ich už nerobí sám a nedáva z lásky. 20.000 je "taká bežná suma na darčeky" a "kúpila si kožuštek ako darček" sa na mňa valí zo správ. Všetkým dookola už načisto hrabe. Nechcem žiadne kupované darčeky, chcem poriadnu kapustnicu s klobásou, voňavé medovníky, sneh za oknami a kľud. Boží kľud bez otravných reklám, vlezlých songov a pokrútených predstáv o Vianociach. Chytá ma mierne nebezpečná melanchólia. Nikdy neviem čím to skončí a či to bude bezbolestné a bez následkov. Zase ten mierny pocit, že introvert je fajn spôsob života. (Aj keď sa to tým štyrom z vás, čo ma poznajú môže zdať zábavná predstava v súvislosti so mnou.)
Celé sa nám to akosi zvrhlo. Niekde kde to nechcem mať a nepáči sa mi to. Pomaly a postupne sme sa preklopili do úplne hnusnej komercie, ktorá s pôvodnými Vianocami má už spoločný len názov. Nechcem návrat ku kresťanským hodnotám. Kresťan nie som a aj keď si naozajstých veriacich vážim toto nemá byť návrat až tak ďaleko. Stačí do môjho detstva.

Zakladám "Hnutie za moje Vianoce". Pridáte sa niekto?