Cestou tam a zase späť

Prvý deň novej budúcnosti. Keď ešte neviem čo bude a ani ako bude. Dlho mi nebolo takto zle a nikdy v živote som nemusel spraviť tak ťažké rozhodnutie. Lenže to som spravil už dávno. Teraz len ide o to nenechať sa zneistiť a dotiahnuť všetko do úspešného konca.  Stále nemam pochybnosti o tom, že som urobil správne. Pochybnosti mám ale aj tak kopec. O sebe, o budúcnosti, o vplyve na okolie, o tom ako to budem zvládať. Som pochybností plný. V určitých chvíľach chýba sebadôvera. Viem, že spravím ešte veľa chýb, ktoré ma budú mrzieť ale nevzdám to. Neostanem stáť na mieste.

Každý deň je dar a každý jeden chcem prežiť tak, aby som v budúcnosti neľutoval, že som ho premárnil. S priateľmi, s rodinou, so svojimi blízkymi. Ale hlavne sám so sebou a s úsmevom. Teším sa.

Sú chvíle, keď mám pocit že som malý, stratený, keď sa mi ani nechce myslieť na to čo bude zajtra. Dal som sa na ťažkú cestu a nech si o tom ostatní myslia čo chcú nespôsobuje mi to v tejto fáze skoro žiadnu radosť. Teším sa na výsledok, na chvíľu keď budem mať zase ráno úsmev na tvári a keď ho budem vidieť na tvárach ľudí okolo seba. V týchto chvíľach im ho skôr beriem a či mi to veria, alebo nie, tak ma to mrzí.
Netuším kam až dokážem zájsť, ale viem, že to robím pre seba. Pre to, aby som vypadol zo zabehnutých koľají, ktoré ma ubíjajú a aj preto, aby som neubližoval ani sebe ani mojim blízkym. Problém je, že neviem exaktne vyjadriť čo všetko sa bude meniť. A to je práve najčastejšia otázka. Čo vlastne chcem. Druhá, ktorá nasleduje v tesnom závese je či viem, čo všetko spôsobím a či si uvedomujem dôsledky a som ochotný ich niesť. Áno. Uvedomujem si dôsledky. Bohužiaľ. Nie som tak hlúpy, obmedzený, či krátkozraký. Viem že to bolí už teraz a bude ešte hodnú chvíľu. Aj mňa.
Som presvedčený, že argumenty sú na mojej strane a napriek tomu občas ostávam neistý. Nie pre cestou samotnú na ktorú som sa dal, tam pochybnosti nemám. Ale to, že budúcnosť nemám jasnú. Ja, čo som zvyčajne vedel vymenovať aj "prvú aj druhú dovolenku v juhoslavii, prvé auto a aj druhého potomka".

Viem len, že neurobiť nič by bolo horšie.

Krásne chvíle chvíle majú rôzne podoby a záleží len na nás ako si ich dokážeme užiť. Predstava noci strávenej na malom gauči môže v niekom evokovať hrozné predstavy. Nepohodlie, dolámané telo a nevyspaté oči. My sme si odniesli len tie nevyspaté oči. Spali sme zúfalo málo, takže je to vlastne aj pochopiteľné.
Každý krát je to iné a ja konečne prestávam riešit milióny vecí okolo. Ostávaš len Ty. Tvoja vôňa. Horúca pokožka. A moja chuť sa s Tebou hrať. Preskúmavať Ťa do poslednéno milimetra a nechávať chvíle len tak plynúť. Asi by sme mali spať, prepliesť si končatiny cez seba, poriadne sa objať a nechať nech úraduje spánok. Lenže je mi ľúto čas s Tebou len tak prespať. Každá jedna minúta mi je vzácna a prespať celú noc si neviem ani predstaviť. A tak vždy znovu a úprimne rád ožijem pri každom Tvojom pohybe, nechávam Ťa blúdiť rukami po mojom tele a dýcham Ti do vlasov. Kreslím Ti po chrbte symboly okultných vied. Pozerám keď sa v spánku obraciaš, mrnkáš si zo sna a usmievaš sa pri tom. Plynulo prechádzaš zo spánku do bdenia a niekedy si to ani nestihnem všimnúť. Stále máš na tvári tej svoj úsmev a len zatvorenia očí sú niekedy dlhšie.

Stala si sa súčasťou mňa.

Úžasná vec také domino. Poskladáte jednotlivé diely vedľa seba, rôznym spôsobom skombinujete, spravíte pár kľučiek, alebo len rovnú líniu, nájdete si začiatok a už to ide. Jemné ťuknutie a všetko sa začína rúcať.Častokrát veľmi komplexné veci padnú ani nestihneme vyvaliť prekvapené oči. Keď to bol z našej strany zámer, tak je to super zábava. Horšie je, keď sa stávame súčastou domino efektu o ktorý možno vôbec nestojíme. Vyzerá to tak, že teraz to domino staviam ja a ľudia okolo mňa sú dieliky. A ich smola je, že nielen že o to snáď ani nestoja, ale ešte ani nevedia o tom, že budú padať. Známi, priatelia, rodina. Až ten pád ukáže nakoľko sú väzby silné. Kto sa pousmeje a pomôže mi vstať, kto sa otrasie a vstane otočený chrbtom. Samého ma prekvapuje, že ma to už príliš ani nevzrušuje. Niekto múdry by možno povedal, že nastála fáza zmierenia. Už to nie je možno a snáď. Sú veci, ktoré chcem urobiť sám pre seba. Preto, že to sám sebe dlžím. Bez toho aby som vedel aká bude budúcnosť. Bude taká aká si ju spravím. Ja.


P.S: Tento príspevok mi tu stál rozpísaný od 20. februára. Až teraz nastala jeho chvíľa.

Pamätám si prvé razy. Rozpačité, miestami komické, viac o hľadaní ako o istote. Potom sa to zvyčajne nejako utriaslo. Spoznávali sme sa, ochutnávali, dávali do toho seba. Čas plynul a zrazu bol koniec. Paradoxne si možno ešte lepšie pamätám posledné razy. Nikdy som vopred nevedel, že to bude práve tento krát naposledy, ale s odstupom času v nich bolo niečo podobné. Nebol som to už tak celkom ja. Fyzická schránka samozrejme áno, ale dnu sedel niekto iný.


Zastavila si ma, pozrela si mi do očí a povedala si, že sa nechceš cítiť ako moja hračka.

Vtedy mi to nedošlo. Ani druhý krát nie. Až s odstupom času, keď som v tom našiel systém. Keď som zistil ako vyzerajú konce. Keď sa stratí srdce a ostane len mechanika. Keď sa sex stane už len sexom a nie splynutím. Preberám si svoje minulé vzťahy a akosi  to tam bolo. Okrem iných vecí nachádzam aj túto spoločnú vlastnosť. Posledný krát bol podobný a potom už nikdy nebolo cesty späť. Už to nebol vzťah, už dokonca ani ten sex nechutil ako predtým. Bol čas na rozchod. Dokonca oveľa skôr sa to rútilo týmto smerom. Lenže niekedy je tak ťažké si priznať, že už je koniec.

Aj ked koniec jedného je zvyčajne začiatok niečoho iného. Ale aj tak to často bolí.

Vek nehrá rolu. Napriek tomu, že si mladšia sa od Teba stále učím. A niekedy nerád priznávam, že si mala pravdu. Či inak povedané, dlho mi trvá kým to pochopím. Moja optika je iná. Pozerám sa na svet svojimi očami a pozerať sa neznamená automaticky aj vidieť. Chýba mi častokrát osobná skúsenosť. Ponorenie sa do problému a precítenie. Dnes si to povedala tak, že sa to do mňa vyrylo.Niečo na čo som už prišiel sám, ale toto boli správne slová. Dôvera, odovzdanie sa. A ja k tomu vlastne nemám čo dodať.

Len  že ďakujem.

Prvé jarné chvíle, slnko a Ty. Nič viac som nechcel a ani v tej chvíli nepotreboval. Delil som sa o Teba so slnečnými lúčmi, vychutnával som si sálavé teplo a vôňu tvojich vlasov. Už myslím že žiadnym výletom sneženie neprivoláme, nech by sme to akokoľvek chceli. Čakajú nás teplejšie chvíle, dlhšie dni a inak voňajúci vzduch.
Sám sa nejako vnútorne snažím seba presvedčiť, že čakanie má zmysel. Že to nie je zúfalé zakrývanie reality a neklamem sám seba. Akosi o niektorých veciach hovorím trochu menej. Nezmenili sa, neprestal som ich cítiť tak ako predtým. Odkladám si ich v sebe a stále verím, že bude čas Ti ich hovoriť a budeš o to naozaj stáť. O všetky veci, ktoré sú vo mne a sú spojené s Tebou a aj kopec banalít a vecí "len tak".
Snažím sa uchytiť si z Teba koľko sa len dá, ale stále neviem byť "len tu a teraz". Egoista. Neviem nemyslieť na budúcnosť a ani sa mi to nezdá fér. Chcem ju riešiť s Tebou, ale nestačí keď sa rozhodnem ja. Nestačí vybrať si Ťa. To história ukázala ako zlú cestu, ktorá Ti nateraz nesedí. Musíš si vybrať aj Ty. Sama, slobodne a vedomá si dôsledkov. Vtedy keď to budeš chcieť Ty. To je to na čo čakám. Tvoje rozhodnutie. Aj keď viem, že nemusí byť pre mňa priaznivé.

Realita nemusí byť vôbec príjemná. Hlavne pokiaľ v sebe riešim zjavný rozpor a otvorený konflikt medzi tým čo sa má, čo sa smie, čo chcem a na čo reálne mám. Racionalita, ktorá dávnejšie po špičkách odišla, sa teraz vracia búchajúc dvermi, mnou a všetkým v dosahu. Stále častejsie sa pristihnem, že mám zaťaté zuby a prsty do dlaní. Podvedome.
Ako si povedala, "Predstavovať si nestačí"  tak ma racionalita praštila medzi oči. Je málo vecí, ktoré by hovorili v môj prospech. To, že naozaj veľmi chcem je málo. Na strane aktív je len to, chuť to riešiť a ja. Zvyšok je na strane pasív. Samé komplikácie do budúcnosti, zložitá situácia, neistota, chaos, problémy.
Tak ako mám problém rozprávať a veľa krát dúfam, že sa chápeme aj bez slov, tak cez zaťaté zuby aj otázky akosi lezú von ťažšie. Možno práve preto, že čakám odpovede, ktoré ma nepotešia. Reflexívne sa snažím oddialiť moment, keď bude jasné, že sa treba vrátiť. A už dávno to nebude návrat z kratšej cesty. Stále mi v hlave znelo to povestné, že keď niečo naozaj chcem, mám si ísť za tým. A teraz mám pocit, že ak sa mi nevráti pud sebazáchovy, tak to bude škaredý náraz a bude to veľmi bolieť. Žalúdok mám skútený ako praclík a mám strach. Každý krok späť bude ťažký a ani na jeden sa neteším. Vybral som si správnu osobu ale asi v nesprávnom čase. A neviem, či správny čas ešte vôbec niekedy bude.
Nechcem Ťa stratiť, ale v súčasnosti Ťa asi ani nemôžem mať. Nejde teraz len o to čo chcem a želám si ja. Niekedy by asi človek mal byť realista. A teraz veľmi nezáleží na tom, že sa mi do toho ani trochu nechce.

Aj keď práve v tomto prípade veštiť budúcnosť je viac ako neisté.

Som naozaj dobrý v hľadaní rýchlych riešení. Nie je to neskromnosť. Beriem to ako fakt a nepovyšujem sa kvôli tomu nad ostatných. Také to dočasné riešenie, ktoré možno z pohľadu budúcnosti nie je úplne ideálne, ale vyrieši akútny problém a dá k dispozícii časové okno na hľadanie krajšej a optimálnej varianty, ktorá prežije aj dlhšie obdobie, všetci budú spokojní a zavládne svetový mier.
To čo sa v práci hodí a je cenené, to v bežnom živote už nemusí byť pravé orechové. V práci je to jednoduché. Snažíme sa zvyšovať zisky, znižovať straty a neťaháme do toho emócie. Zvyčajne. V živote je to zase práve o tých emóciách. Zvyčajne. Nemôžem len tak plátať krízu hlava nehlava a utešovať sa tým, že zajtra ma napadne niečo lepšie. Pretože si pamatáš. Kašleš na momentálny zisk tejto chvíle, keď Ti po ňom ostáva pachuť v ústach a rátaš s tým, že zajtra môže byť všetko úplne inak. A ja tiež nechcem dočasné riešenia. Napriek všetkému čo ma  láka nechcem Ťa len tu a teraz. Dnes povyjedať hrozienka z koláča a dúfať, že zajtra ma napadne čo s tým zvyškom. Nehovoriac o tom, že sa neuveriteľne nerád delím.

Bolo to zvláštne.  Obaja sme vedeli, že to chceme, obaja sme to očakávali a predsa sme tú chvíľu nepochopiteľne oddaľovali. Kecali sme dlho do noci, naháňali sa po sídlisku pomedzi autá, robili kadečo. Ale boli sme ostýchaví. Akurát prvý krát nie. Vtedy to bolo akési až príliš jednoduché. Prišiel som, dali sme si večeru a prvoplánovite sme zaliezli do postele. Potom sme sa zase najedli, smiali sme sa a tak. Až potom prišlo to dlhé obdobie odďaľovania nevyhutného. Nevedel som to vysvetliť vtedy a neviem to ani teraz. K samotnému sexu sme sa vždy dostali tak o tretej ráno. Obaja už notne unavení, ale plní chute. Spať sme šli až nadránom a niekedy ani to nie. Občas rovno do práce, či do auta. Málokedy sme mali pre seba aj ráno. Možno za to mohol interval našich stretnutí. Po pár mesiacoch až rokoch sme sa zase vždy opäť a nanovo museli navzájom nájsť. Zase sa začať cítiť. Nebolo to o dôvernosti vzťahu, tá dôvernosť nám ostala dosiaľ aj keď sme už obaja niekde inde. Vieme čo sa s tým druhým deje a keď máme problém, vieme kto nás vypočuje a povie že páchame strašné chujoviny, keď tomu tak je. Nehráme sa na milosrdné lži, ako sme sa nehrali nikdy. Bolo to o vzťahu aj keď sme to tak nikdy nenazývali. Boli sme vtedy pár aj keď sme sa tomu pojmu vyhýbali. Teraz sme už len dvojica s jasne danými pravidlami.

Sedeli sme a mal som pocit, že vôbec nepočúvaš. Rozprávali sme, vysvetľovali, snažili sa objasniť náš pohľad na vec. Slová šli von, prechádzali Tebou, ale nič sa nedialo. Nepočúval si a možno ani nevnímal absurdnosť celej tej situácie. Chodí mi po rozume citát z jednej veľmi starej diskusie: Žiaľ, ty nechceš rovnaký meter pre obe strany. Chceš taký meter, ktorý bude dávať rovnaké výsledky bez ohľadu na to, čo ním budeš merať.
Presne ten pocit som mal ja včera. Že čakáš od nás odpoveď, ktorá zapadá do Tvojej schémy. A obmieňaš otazku stále dookola v prípade, že odpovieme nie podľa očakávania. Veľmi sa snažíš byť nezaujatý, ale nejde to. Príliš sa snažíš pomôcť. A máš veľa informácií, ktoré nemôžeš a ani nechceš povedať nahlas. Zúfalo naznačuješ (hlavne mne) a čakáš, že pochopím. Lenže ja som tiež zaujatý a pozerám sa na vec z úplne iného uhla. Každý máme iný zdroj informácií a narábame s nimi po svojom. Nedelíme sa o ne, len naznačujeme. Neviem čo vieš Ty a naopak. Možno by sme navzájom zmenili názor a možno vôbec nie.

Niekedy je to práve o tom, že je fajn, keď druhá strana len sedí, počúva a je ticho.Včera to tak nebolo.

To je zase môj pohľad na vec, možno si sa snažil a celé je to jedno veľké nedorozumenie. Neviem. Za oknom padá sneh a som myšlienkami úplne inde.

Situácia známa, známe slová, známe pocity. Jednoducho zase raz v predstihu viem čo ma čaká. Viem čo budeš rozprávať, možno aj to aké slová zajtra použiješ.
Výhoda je, keď človek nič nečaká. Berie veci ako prídu, snaží sa vychutnať si každú chvíľu. Vychutnával som si, aj keď sa nie vždy dá hodiť realitu za hlavu. Nevedel som nedať do toho seba. Zmenil som sa. Viac cítim veci okolo seba, viac sa pozerám. Vnímam vône a farby. Mám radosť aj z drobností, zo seba, z bežných vecí okolo.
Dostal som strašne veľa a teraz bude len na mne ako to zase nezahrabať niekde v sebe a nenechať to vyblednúť. Toto bude druhá najťažšia etapa. Prvá bude nechať Ťa slobodne dýchať.




Ostaneme priatelia? To čítanie z očí je strašne zradné.

Vždy to na začiatku tak na prvý pohľad vyzerá. Najkrajšie jabĺčka sú práve tie v susedovej záhradke. Potom nastáva morálna dilema: Preliezť, či nepreliezť? Ochutnať, či neochutnať? Hlavne ak viem, že majiteľ určite nebude súhlasiť. Ja sa mu nečudujem, ani ja by som nesúhlasil.
Takže sedím na plote, húpem nohami a rozhúpavam sám seba. Už som rozhodnutý zliezť dole, prejsť tých pár krokov a ochutnať. A egoisticky mi je jedno, čo si o tom bude myslieť vlastník. Nezávidím mu to, ale ani ma to úprimne nezaujíma. Možno tú záhradku dlho budoval, možno bude smutný a zničím mu sny, ale on sa jabĺčiek tiež nepýtal či chcú byť oplotené.

Pravda je niekedy zložitejšia ako všetky fantastické konštrukcie. Teraz je pravda tá, že sa mi vykoľajil zotrvačník. Stále sa krúti a baví ho to.

Všetko je relatívne. Pre niekoho je maličkosť dobrý obed, pre niekoho nové auto.
Mne sa príjemné veci dostali plynulo do sféry, ktoré by snáď niekto mohol považovať za maličkosti. Naozaj drobnosti, ktorých hodnotu ani nie je možné vyjadriť v peniazoch. Sú veci, ktorých hodnota je nevyčísliteľná. Ide o pocit, ktorý to vyvolá a ako sa pri tom cítim. Nejde o hmotné statky, ide o niečo úplne iné.
Ako vyčísliť hodnotu chvíle, keď Ťa možem objať, či  svietiacej prskavky odrážajúcej sa v Tvojich očiach? Sú to jedinečné momenty dané práve tou mágiou okamihu, keď neriešime svet okolo nás. Vtedy cítim len Teba, Tvoj dych a Tvoje ruky. S Tebou v náručí čas plynie úplne inak. Tie chvíle chcem predĺžiť. Nehrať sa na ukradnuté chvíle, nepočítať čas na minúty.
Nedával som si žiadne predsavzatia na Silvestra o polnoci. Stál som, zapaľoval prskavky a myslel na Teba. Moment, keď som chcel byť niekde inde, s niekým iným, za iných okolností.

Viem čo chcem. To pre začiatok nie je málo.

Píšem a mažem a opäť píšem. Cyklus, ktorý sa už hodnú chvíľu opakuje. Tak ako hľadám správne odpovede a trochu aj sám seba. Sú chvíle, keď aj dobré skutky bolia a pochybnosti nedovolia spať. Aj otázka čo vlastne chcem do budúcna nadobúda jasnejšie kontúry. Čo naozaj chcem a kto naozaj som.