Cestou tam a zase späť

Ani tým druhým som si občas nie istý a to so sebou musím žiť už nejakú dobu. Či to nie je len nejaká moja jasnejšia chvíľka a potom opäť nebudem tým nevrlým a namrzeným zotrvačníkom pohybujúcim sa výhradne vo vyjazdených koľajách.

Keď sa na to pozerám nezaujate (a že to ide sakra ťažko), tak toto by ma asi mrzelo najviac. Páči sa mi teraz každé nové ráno a aj bežné banality mi vedia na tvári vykúzliť úsmev. A každé jedno ráno, keď sa pozriem do zrkadla, tak si hovorím, že sa mi to páči. Bojím sa, že to je len ten kratší oblúčik na elipse a zase sa jedného rána zobudím v tom dlhšom.
Už som sa dozvedel aj to, že nejde o nič horšie ako o bežnú krízu stredného veku. Keď sa snažím sebe a okoliu dokázať, že ešte stále nepatrím do starého železa, keď hľadám nové podnety, adrenalín a vzrušenie. Vždy som mal pocit, že v mojom veku by sa ma to ešte týkať nemalo a aj si hovorím, že to nie je tento prípad. Vidím v tom niečo viac, čosi s dlhším trvaním a veľmi nerád by som sa toho vzdával.

Lenže čo ak práve ja sa na to pozerám zo zlého uhla?