Cestou tam a zase späť

Úžasná vec také domino. Poskladáte jednotlivé diely vedľa seba, rôznym spôsobom skombinujete, spravíte pár kľučiek, alebo len rovnú líniu, nájdete si začiatok a už to ide. Jemné ťuknutie a všetko sa začína rúcať.Častokrát veľmi komplexné veci padnú ani nestihneme vyvaliť prekvapené oči. Keď to bol z našej strany zámer, tak je to super zábava. Horšie je, keď sa stávame súčastou domino efektu o ktorý možno vôbec nestojíme. Vyzerá to tak, že teraz to domino staviam ja a ľudia okolo mňa sú dieliky. A ich smola je, že nielen že o to snáď ani nestoja, ale ešte ani nevedia o tom, že budú padať. Známi, priatelia, rodina. Až ten pád ukáže nakoľko sú väzby silné. Kto sa pousmeje a pomôže mi vstať, kto sa otrasie a vstane otočený chrbtom. Samého ma prekvapuje, že ma to už príliš ani nevzrušuje. Niekto múdry by možno povedal, že nastála fáza zmierenia. Už to nie je možno a snáď. Sú veci, ktoré chcem urobiť sám pre seba. Preto, že to sám sebe dlžím. Bez toho aby som vedel aká bude budúcnosť. Bude taká aká si ju spravím. Ja.


P.S: Tento príspevok mi tu stál rozpísaný od 20. februára. Až teraz nastala jeho chvíľa.