Cestou tam a zase späť

Už hodnú chvíľu cítim, že nastala TÁ chvíľa. Celá Polepetkova existencia bola postavená na tom, že mohol hovoriť a písať veci, ktoré sa nehodili do civilného života jeho majiteľa. Hrabať sa v spomienkach na doby dávno minulé a datovať ich do včerajška. Vymýšlať si nepravdepodobné konštrukcie a umiestňovať ich do reálnych kulís. Popisovať čo sa stalo včera z pohľadu v prvej rade kina. Interpretovať cudzí pohľad na svet ako svoj a svoj ako cudzí. Mať názor, ktorý sa predsa nepatrí mať.
Ale dlhšie už mám pocit, že toto nie je tá správna cesta. Čo je koniec koncov aj dôvod prečo som sem takmer prestal písať. Zmenilo sa v mojom živote veľa vecí a už potrebu na alter-ego toľko necítim. Všetko čo chcem povedať už mám komu a mystifikácia nie je potrebná. Viem, že existuje niekto, kto ma vypočuje a nesúdi. Kto pozná moju minulosť a predsa sa ma nebojí. Komu sa nebojím rozprávať čo vo mne je a kto počká, kým to vylezie.
Polepetko bol súčasťou mňa a chvíľami bol pravdivejší ako ja sám. Smutné, ale bolo to tak. Bol drzý, oponujúci, svieži a oveľa dlhšie ako ja sám vedel čo chce.
Keby som mu mal napísať nekrológ, tak by v ňom malo byť pár slov o tom, že pomohol mne nájsť samého seba. Za čo mu patrí vďaka. Tak isto aj za to, že dokázal v skratke ukázať kto naozaj som. Taký rýchly pohľad do hrnca kde som sa varil, ktorý niekomu ako ja (s problémom vyjadrovať sa k určitým témam hovoreným slovom) veľmi pomohol.

Chvíľu si dám možno pauzu a začnem nový život. Ako ja.

Tu končím.

Určite sa tomu už nejaká psychoteória venovala a keby som bol veľmi zvedavý a akčný, tak nájdem určite aj pár dizertačných prác a publikovaní v odborných časopisoch. Ale o to vôbec nejde. Mám na celú záležitosť vlastný pohľad a ak aj náhodou nie je úplne správny, tak mne dojde aspoň zábavný. Aj keď fakt je, že to väčšinou vôbec zábava nebola.

Život je pestrá zmes a faktom ostáva, že niektoré dni je to slušne mizerné. Ja mám radšej tie normálne. Dokonca mi nemusí ani všetko vychádzať podľa plánu. Skôr naopak, žiadne plány, len improvizácia a aktuálny pocit. Ako keď sa vyberiem z práce domov a priamo cestou nastane neočakávané odklonenie a strávim bezsennú noc niekde 50km ďalej na úplne neznámom mieste v príjemnej spoločnosti. Nenaplánovateľné, nečakané, príjemné a bohužiaľ tažko opakovateľné. A úchvatné. To bez najmenších pochybností.

Odvykol som si od plánov. Mal som ich vždy akosi veľa. Ale zle postavených. Nešlo o plány do budúcnosti, čo by som chcel dokázať, alebo zlepšiť. Ako spraviť svet okolo seba krajším a ľudí šťastnejšími. Väčšina mojich plánov začínala a končila veľmi blízko. Riešil som čo spraviť budúci weekend, kam odložiť veci v pivnici, či ako nerobiť vôbec nič. A vo všetkom som chcel mať jasno a prehľad. Celé zle. Tak som akosi plánovať prestal. Mám odložených pár nápadov čo robiť vo chvíľach, keď ostanem naozaj sám a nechcem si dopriať chvíľku hĺbkovej sebedeštrukcie, ale inak nechávam chvíle plynúť. Faktom ostáva, že práve týmto spôsobom som za posledného pol roka zažil asi viac zábavných, príjemných a prekvapivých chvíľ ako za pár minulých rokov do kopy.

Veci sa hýbu, dejú. Momenty a aj ľudia prichádzajú ale aj  odchádzajú. Tak sa pokúšam si ich vychutnať. V danej chvíli a občas aj so zavretými očami. Pre mňa je napríklad úplne úžasný pocit, keď Ťa ráno vidím pobehovať v mojom tričku, bez nohavičiek, ešte strapatú ale usmiatu v mojej kuchyni. To je chvíľa, ktorú by som len ťažko za niečo vymenil. Len keby to bolo častejšie.