Cestou tam a zase späť

Život je pestrá zmes a faktom ostáva, že niektoré dni je to slušne mizerné. Ja mám radšej tie normálne. Dokonca mi nemusí ani všetko vychádzať podľa plánu. Skôr naopak, žiadne plány, len improvizácia a aktuálny pocit. Ako keď sa vyberiem z práce domov a priamo cestou nastane neočakávané odklonenie a strávim bezsennú noc niekde 50km ďalej na úplne neznámom mieste v príjemnej spoločnosti. Nenaplánovateľné, nečakané, príjemné a bohužiaľ tažko opakovateľné. A úchvatné. To bez najmenších pochybností.

Odvykol som si od plánov. Mal som ich vždy akosi veľa. Ale zle postavených. Nešlo o plány do budúcnosti, čo by som chcel dokázať, alebo zlepšiť. Ako spraviť svet okolo seba krajším a ľudí šťastnejšími. Väčšina mojich plánov začínala a končila veľmi blízko. Riešil som čo spraviť budúci weekend, kam odložiť veci v pivnici, či ako nerobiť vôbec nič. A vo všetkom som chcel mať jasno a prehľad. Celé zle. Tak som akosi plánovať prestal. Mám odložených pár nápadov čo robiť vo chvíľach, keď ostanem naozaj sám a nechcem si dopriať chvíľku hĺbkovej sebedeštrukcie, ale inak nechávam chvíle plynúť. Faktom ostáva, že práve týmto spôsobom som za posledného pol roka zažil asi viac zábavných, príjemných a prekvapivých chvíľ ako za pár minulých rokov do kopy.

Veci sa hýbu, dejú. Momenty a aj ľudia prichádzajú ale aj  odchádzajú. Tak sa pokúšam si ich vychutnať. V danej chvíli a občas aj so zavretými očami. Pre mňa je napríklad úplne úžasný pocit, keď Ťa ráno vidím pobehovať v mojom tričku, bez nohavičiek, ešte strapatú ale usmiatu v mojej kuchyni. To je chvíľa, ktorú by som len ťažko za niečo vymenil. Len keby to bolo častejšie.