Cestou tam a zase späť

Je to niečo čo by sa možno dalo nazvať ako syndróm opusteného chlapa. Pozná to drvivá čast mužskej populácie v teenagerskom veku a niektorým to ostane aj do neskoršieho. Jednoducho o nich žiadna žena ani nezakopne. Nejaká kamarátka v partii sa zvyčajne nájde, ale nič z čoho by mohol byť do budúcna vzťah. Končí to v priateľskej zóne a tá, povedzme si pravdu, nebýva tým lákadlom. Asi sme niečim divní, máme zlé feromóny na lovenie samičiek nášho druhu. Dokonca ani nemusíme vyzerať ako experimentálny kus z dielne doktora Frankensteina. Je dokonca úplne jedno, či sme manuálne zruční alebo intelektuálne rozhľadení. Sme sami.

Prekvapivá je na tom fáza B. Pretože pokiaľ sa nám už podarí s veľkým šťastím a množstvom energie dopracovať k osobe opačného pohlavia (prípadne rovnakého, každému podľa vkusu a chuti, ale tam ja skúsenosti nemám) tak sa ako mávnutím čarovného prútika zrazu zjaví minimálne jedna ďalšia, ktorá tiež prejaví záujem. Obzvlášť veľkým smoliarom aj viac ako jedna. Nastáva problém. Vybrať si medzi možnosťami v momente, keď nám chýba skúsenosť. Netušíme čo je pre nás lepšie. Čo by nás urobilo štastnejším? Ktorá žena je naozaj tá pravá? Tá, čo sme ju uhnali, či tá ktorá na nás až teraz hádze lákavé pohľady a včera robila narážky ohľadne pozvania na kávu?

Vraj to nejako súvisí s miliónmi rokov evolúcie, rozmnožovaním a zachovaním rodu. Chlap ktorý je sám okolo seba šíri nejakú auru, že je neschopný, že s ním niečo nie je v poriadku. Ale zadaný chlap už vlastní pečiatku od inej ženy, ktorá potvrdzuje jeho schopnosti. To že dokáže zabezpečiť rod, potomstvo, zásobu toaletného papiera a pri stole sa vie správať aspoň trochu kultivovane. Sociálne istoty.

Včera sme boli v kine. Na Nežnosť (kde mimochodom 56% na ČSFD je ďaleko pod mojimi súkromnými hodnoteniami). A scéna, kde Marcus kráča do kopca s priblblým úsmevom na tvári a všetky okoloidúce ženy sa na neho usmievajú, dotýkajú sa ho a pchajú mu vizitky s telefónnymi číslami je presne o tom. Prototypová situácia.