Cestou tam a zase späť

Mám jednu známu. Má sladkých pätnásť a pretože nie som jej fotrík, tak si občas dovolí aj zaujímavejšie otázky. Za prvé vie, že to nebudem rozoberať s jej stvoriteľmi a za druhé, že jej poviem čo si myslím a nebudem do toho miešať príliš dospeláckej propagandy.
Ostatná otázka bol o tom, kedy má konečne dať tomu svojmu supermanovi. Nie otázka, či vôbec, ale kedy. Keby bola chlap, tak je to ľahké. Tam je správna odpoveď na podobnú otázku vopred jasná. Tak často ako sa len dá. Akurát žiadnej rozumnej babe toto pri triezvych zmysloch nedoporučím. Chlapi to majú jednoduchšie. Ak už nájdu samičku, ktorá sa chce páriť, treba to využiť. Pretože môžeme sa tváriť ako chceme, ale nie sme to my, kto určuje kedy a s kým, ale práve ženy. Žena si vyberá a na nás ostane sa ponúkať. Predvádzame svaly, ramená, intelekt a v neposlednom rade bezodnosť našej peňaženky a očakávame, že objekt túžby našich hormónov zareaguje. A nie sú toho ušetrení ani jedinci v trvalom vztahu, takže práve toto nemusíme závidieť.
Takže som sa na ňu pozrel a uvažoval. A škodoradostne som jej nakoniec povedal, čo si o tom naozaj myslím, aj keď som tým možno pokazil šance na skórovanie ostatným jedincom môjho druhu. Povedal som jej, že by do postele mala liezť len s niekým, komu dôveruje a na koho sa môže spoľahnúť, alebo dostatočne verí sebe, že to pre ňu nič neznamená a zvládne potenciálne následky sama. Všetko medzi tým je na hrane noža a môže sa jej to nečakane vrátiť. Je mrzutý pohľad na ženu, ktorá sa morí výčitkami, že dala niekomu, kto si to nezaslúžil, kto ju okašlal, alebo kto hneď potom vystrúhal ďalší zárez na pomyselnej pažbe a utekal sa hneď za horúca pochváliť kamarátom. Podobne ako je mrzutý pohľad na ženu, čo ma na krku zaveseného chmuľa, ktorého posledným dobrým skutkom bolo, že zasial semienko a teraz očakáva, že sa o neho niekto postará.
Žena má celú situáciu od počiatku v rukách a chcel by som, aby si práve toto pamätala.

Vôbec nie je dôležité či ma ľúbi. Ani to, či má so mnou trpezlivosť, ktorej zrovna pri mne treba nepočítane. Musí prehĺtať. Túto hlbokú myšlienku sa mi dnes cestou v aute snažil do hlavy naštepiť kolega, ktorý si akurát narazil novú cicušku. Z historického pohľadu viac ako polovica mojich vzťahov teda bola nedôležitá. Ťažko povedať, či je to skóre dobré, alebo zlé. Ja sa nesťažujem.
Ale iste, poteší ma keď prehltne, také to malé chlapské víťazstvo, ale že by som si tým zrovna nechal pokaziť dobrú a šťavnatú súlož to nie. Keď si už mám vybrať, tak nech to skončí radšej na bruchu, ako mám pozerať ako ju napína.
Což ma prívadza ešte na jednu myšlienku, keď sme ako starí harcovníci s Krpcom dávali rady pri káve jednému pokročilému začiatočníkovi. Na jeho otázku ako sa dopracovať k dobrej fajke sme mu svorne a skoro dvojhlasom odvetili, že čakanie častokrát nepomáha a treba sa ozvať a vyžiadať si. Na čo sa on na nás neveriacky pozrel pozrel, ako keby sme ho ťahali za fusakľu a len doplnil: "Tak to by som ja nemohol". Takže je kľudne možné, že čaká do dnes.

Komu niet rady...

Sedeli sme na pive, bežný nudný večer, akých je do roka nepočítane. Za sebou deň v práci a chuť na chvíľu vypnúť. On do seba lial už také šieste, k tomu nejaká cigaretka i takéto riekol.

"Furt nechápem, čo odo mňa tá moja stará chce. Ale prišiel som na to, že nesmiem robiť nič. Inak sa to vypomstí. Najskôr to začína nevinne, miláčik cukríček, prosím Ťa, urob toto, potom urob hento a už sa nenazdáš a makáš ako farebný. Najskôr sa to javí ako pomoc. Dobre, nebudem sviňa, pomôžem jej s domácimi prácami. Lenže ona zrazu zistí, že to stíhaš. Takže k pôvodnej jednej prosbe pripojí ďalšiu a neskôr sa už ani nepokúša poprosiť, ale rovno rozkazuje. Uvar, umy riad, povysávaj, umy okná, oper! A si v riti. A keď sa pokúsiš prestať, tak sa oduje a večer Ti nedá. A ani ráno."

Zadusil špak, pripálil si ďalšiu, múdro kýval hlavou a vyzeral, ako keby tomu naozaj aj veril.