Cestou tam a zase späť

Mám jednu známu. Má sladkých pätnásť a pretože nie som jej fotrík, tak si občas dovolí aj zaujímavejšie otázky. Za prvé vie, že to nebudem rozoberať s jej stvoriteľmi a za druhé, že jej poviem čo si myslím a nebudem do toho miešať príliš dospeláckej propagandy.
Ostatná otázka bol o tom, kedy má konečne dať tomu svojmu supermanovi. Nie otázka, či vôbec, ale kedy. Keby bola chlap, tak je to ľahké. Tam je správna odpoveď na podobnú otázku vopred jasná. Tak často ako sa len dá. Akurát žiadnej rozumnej babe toto pri triezvych zmysloch nedoporučím. Chlapi to majú jednoduchšie. Ak už nájdu samičku, ktorá sa chce páriť, treba to využiť. Pretože môžeme sa tváriť ako chceme, ale nie sme to my, kto určuje kedy a s kým, ale práve ženy. Žena si vyberá a na nás ostane sa ponúkať. Predvádzame svaly, ramená, intelekt a v neposlednom rade bezodnosť našej peňaženky a očakávame, že objekt túžby našich hormónov zareaguje. A nie sú toho ušetrení ani jedinci v trvalom vztahu, takže práve toto nemusíme závidieť.
Takže som sa na ňu pozrel a uvažoval. A škodoradostne som jej nakoniec povedal, čo si o tom naozaj myslím, aj keď som tým možno pokazil šance na skórovanie ostatným jedincom môjho druhu. Povedal som jej, že by do postele mala liezť len s niekým, komu dôveruje a na koho sa môže spoľahnúť, alebo dostatočne verí sebe, že to pre ňu nič neznamená a zvládne potenciálne následky sama. Všetko medzi tým je na hrane noža a môže sa jej to nečakane vrátiť. Je mrzutý pohľad na ženu, ktorá sa morí výčitkami, že dala niekomu, kto si to nezaslúžil, kto ju okašlal, alebo kto hneď potom vystrúhal ďalší zárez na pomyselnej pažbe a utekal sa hneď za horúca pochváliť kamarátom. Podobne ako je mrzutý pohľad na ženu, čo ma na krku zaveseného chmuľa, ktorého posledným dobrým skutkom bolo, že zasial semienko a teraz očakáva, že sa o neho niekto postará.
Žena má celú situáciu od počiatku v rukách a chcel by som, aby si práve toto pamätala.