Cestou tam a zase späť

10 dní a až príliš veľa udalostí na malej kope. Veľa udalostí, príliš veľa emócií, veľa času o všetkom a v kľude uvažovať. Sám a v tichu. Času bolo na rozdávanie. Malých 100 rokov samoty, ale iných ako od Márqueza. Zmenili sa podmienky, zmenili sa Tvoje oči, zmenila si sa Ty, zmenil som sa ja. Zmenená paradigma sa tomu hovorí? Niečoho sa bojíme. A mám pocit, že každý z nás niečoho iného.
Darčeky pre Teba ostanú na nejakú dobu zavreté v skrini. Nemám odvahu Ti ich teraz dávať. Možno tam ostanú navždy. Ako fragment doby, keď bolo všetko trochu inak a o trochu inom. Keď sme sa nebáli iskričiek v očiach a slov na hrane. Keď stačilo menej slov a predsa to bolo zábavnejšie. Možeme sa hrať na studené srdcia alebo na studené dlane. To prvé mi nikdy veľmi nešlo, ani keď šlo len o hru. Mantinely boli jasne dané a aj keď sa mi nepáčili, šlo to. Teraz sa z pekne rozohratej priateľskej partičky stal trapný zápas na jednu bránu, kde súper už opustil ihrisko, je dávno pod sprchami a vôbec ho to nezaujíma.

Asi je čas to zabaliť........