Cestou tam a zase späť

Stretol som Ťa včera. Viac smutnú ako veselú. Chýbali Ti tvoje ohníčky v očiach a bolo mi smutno spolu s Tebou. Nič na tom nezmenilo ani to, že som sa snažil dostať Ťa do inej nálady. Bilancovala si svoj život a mala si pocit, že to nie je to čo si chcela. Pôvodne si chcela doštudovať to čo Ťa bavilo, potom chvíľu robiť kariéru, vydať sa, mať svoje deti. Potom prišiel do cesty on. Škola zrazu z viacerých dôvodov nebola podstatná. Práca nebola nutnosť. Bavila Ťa, ale nie za každú cenu. Veď život s ním je super. Len občas Ťa napadá, že si možno zle v kritických chvíľach zvolila priority. Že byť nedoštudovaná nezamestnaná nematka nemanželka nie je to, čo si si vysnívala. Dnes som v TV videl Sliding Doors a okrem toho, že mi hlavná hrdinka úsmevom a zjavom pripomínala Teba, často som tam videl nás dvoch. A nie vždy v hlavných rolách. Skôr ako postavičky, čo sa z pozadia pozerajú ako sa život okolo nich niekde rúti. Vždy si si mohla chlapov vyberať a to sa nezmenilo ani teraz. Len Ty už nechceš. Už si si vybrala. A nám ostatným je z toho smutno. Dali by sme za Teba aj poslednú košeľu a nechali si vybiť aj posledný zub. Starý zákon kapitalizmu ale nepustí. Je ponuka, nie je odbyt. Pozeráme do limuzíny, ktorou nám odchádzaš a nevieme, či sa ešte niekedy vrátiš. Či to ešte niekedy budeš zase ty. Kývame a vieme, že spolu s Tebou odchádza kúsok nás. Kúsok, ktorý sme Ti radi nechali a ktorý môžeš použiť vždy, keď budeš mať pocit, že to potrebuješ. Ako v rozprávkach, keď stačilo pomyslieť a tri krát vysloviť meno a zjavil sa kúzelný deduško, tak teraz stačí zdvihnúť telefón a kúsok u Teba sa spojí so zvyškom v nás.

Nic není zapomenuto, nikdy není nic zapomenuto ...

Kde sa láme vzájomná príťažlivosť a z obyčajného vzťahu sa stane ten vážny? Koľko je potrebné byť s niekým, kým začneme myslieť rovnako? Kedy nás začnú napadať rovnaké veci v rovnakých chvíľach a keď začíname vedieť na čo ten druhý myslí, aj keď nám to nemusí povedať? Čo spôsobí, že práve tento vzťah to získa a ten minulý to nemal? Prečo nás niekedy okúzlenie opustí a predsa sme stále spolu a inokedy zase okúzlenie pretrvá aj keď nás už opustil ten druhý? Dokedy myslíme, že úprimnosť vzťahu pomôže a kedy si vlastné súkromie začíname chrániť, práve aby sme vzťahu neublížili? Prečo bývalé lásky stále porovnávame s tými súčasnými? Čo nás núti nechávať si staré fotky, aj keď pohľad na ne bolí? Prečo čas zahladí to zlé a spomienky ostávajú zvyčajne príjemné? Prečo sú niekedy rozchody bolestné a inokedy ich vnímame ako oslobodenie? Prečo dokážeme robiť sex, aj keď toho druhého už neľúbime? Čo vnáša medzi nás to semienko neistoty? Začínali by sme vzťahy, keby sme vedeli ako dopadnú? Koľko je vec náhody a koľko vnášame do vzťahu vlastných omylov zodpovedných za stroskotanie? Sú spoločné zájmy a spoloční priatelia viac na osoh, alebo skôr na škodu?

Still more questions than answers.

Milovali sme sa na balkóne. Nie len robili sex ako veľa krát predtým. Keď bolo po všetkom, tak si vstala, stále na tvári ten svoj úsmev, ktorým si končila každé číslo. A s tým usmevom na tvári si mi povedala, že to bolo na rozlúčku. Potom si sa obliekla, dala posledný bozk a odišla si. Odvtedy sa mi 10 rokov úspešne vyhýbaš. Nereaguješ na pozvania na obed, pri náhodných stretnutiach ledva odpovieš na pozdrav a vidím na Tebe, že by si najradšej bola úplne inde. A mne nevadí to, že si odišla, ale to, že neviem prečo. Ostalo to nevypovedané a za dlhých zimných večerov ma to stále hryzie. Nechcem Teba, nechcem ďalší sex, nechcem lásku ani oddanosť. Chcem vysvetlenie a nemám gule sa spýtať priamo. Tak, aby si nemohla klučkovať.
Ostal po Tebe kopec fotiek, veci zahrabané na spodku skrine a kvet čo si kúpila a ktorý po Tvojom odchode začal chradnúť. Tvrdohlavo ako buldog som sa vtedy oň staral aby to zase rozchodil a keď bol znovu zelený, tak mi to neprinieslo žiadne uspokojenie. Stále s Tebou porovnávam každú ďalšiu a zisťujem, že rozchod bol len otázkou času a že by nám to nefungovalo. Možno Ty si to vtedy vedela jasne a to bol aj nevyslovený dôvod, lenže ja som chlap. Mne náznaky nestačia a potrebujem jasnú odpoveď.

Auto v servise a pre mňa nutnosť ísť busom. Možno ani nie tak nutnosť, ako jeden z dôvodov zase skúsiť po dlhej dobe aké to je. Navyše začal školský rok a viem dobre, že sa v tom autobuse vozia voňavé cicušky z ekonomickej a zdravotnej, takže primárnym dôvodom by som nazval svoju chuť popásť si oči. Bolo na čo pozerať a bolo aj čo počúvať, keď sa niekto nehanbí načúvať cudziemu rozhovoru. A mne to trapné nie je. Keď sa rozprávam v autobuse, je to niečo podobné ako pohľadnica. Každý, kto ide okolo si ju môže pozrieť, takže nič súkromné tam nenapíšem, alebo len vo veľkom náznaku. Iba ak by som bol extrémny debil.
Obaja stáli nado mnou. Mladý navoňaný frajer v motorkovej bunde bez motorky a cicuška s holým a až nepríjemne plochým bruchom. Vek bližšie neidentifikovateľný, ale odhadom medzi 15 a 19, ale skôr tých 15, aspoň podľa intelektuálnej úrovne diskusie. Za prvé som mladého muža nechápal. Buď bol mierne natvrdlý, mierne teplý, alebo nemal kde, ale keby na mňa nejaká cicuška strúhala podobné pohľady a narážky, tak viem v ktorej posteli strávi nabližšiu noc, alebo aspoň tú časť večera, kým pojde domov ku svojim živiteľom. On to nechával bez reakcie. Keď prebrali, kto má kde piercing a kde si ho ide dať už zajtra a k tomu akú kerku odkiaľ až po bradavku, tak prešli k zlatému klincu rozhovoru a tou boli východné náboženstvá a ich zaujatie nimi. Ona sa chystala chodiť na jogu a kúpila si už knihu o astrálnom tele a opúštaní hmotnej schránky a on inú publikáciu o levitácii. Knihy si samozrejme so sebou nedoniesli, ale stále som mal nutkavý pocit, že v názve museli mať niečo v štýle "How to ... in 30 days". On už-už skoro levitoval a mal triašku, ktorá podľa múdrej knihy je posledným štádium predtým, ako sa vznesie a ona bola tesne pred opustením svojho hmotného tela, ale na poslednú chvíľu si to rozmyslela, lebo by sa jej mohlo stať, že by sa do svojej mizernej telesnej škrupinky už možno nevedela vrátiť. Vlastne žiadne tažké roky hustej meditácie k tomu netreba, len správnu literatúru a to len tí šibnutí mnísi niekde z hôr okolo toho robia vedu.
Cesta našťastie skončila skôr ako som za začal nahlas rehotať a najlepšia na nej bola nakoniec veta z titulku vyslovená sexi hlasom spomínanou cicou, keď sa už na toho truľka snažila zapôsobiť z posledných síl.
Nechytil sa.

Stretol som Ťa včera v meste. Akurát si bola o desať rokov mladšia. Kráčala si oproti mne rovnako krásna ako vtedy a mňa až myklo. Čas sa zastavil a mne sa pred očami previnul film. Ako som Ťa chcel, ale nie tak úplne naozaj. Len ako zaujímavú hračku, ktorá prinášala potešenie a s ktorou sa dal krátiť čas. Nevedel som vtedy čo presne chcem a tak som skúšal čo všetko dokážem mať. A dokázal som mať úplne všetko, no aj tak ma to nedokázalo naplniť pocitom uspokojenia. Cítil som sa rozhodený a zvádzal som urputné boje na všetkých frontoch. Nič si nevravela, nenaliehala si, brala si ma takého ako som bol bez nemých výčitiek a náznakov vlastníctva.
Roky som to potom nechápal a keď som pochopil bolo už neskoro. Teraz je situácia vymenená. Ty si tá, ktorá ma chce, ale nie až tak úplne naozaj. Len ako zaujímavú hračku a ja zase viem, že chcem byť s Tebou aj aj za cenu, že sa o Teba mám deliť. A tiež nevyčítam, nevznášam vlastnícke nároky. Som vďačný za chvíle s Tebou a dnešné stretnutie s Tvojou dvojníčkou v mladšom vydaní ma v tom len utvrdilo. Žijeme v kruhu a priebežne sa k sebe vraciame. Akurát sa nestretávame v správnych fázach svojho života.
Takže už v tomto živote pykám za hriechy rannej mladosti.

Áno, drahí veriaci. Časy sa menia, niektoré folklórne zvyky ostávajú. Sťažoval sa mi známy, že mu zmluvu na pekných pár núl doniesol na podpis chalanisko v tričku a krátkych nohaviciach. Že majiteľ firmy. A že to nie je potom doveryhodný partner, lebo takí chodia v oblekoch a kravatách.
Zhodou okolností poznám aj druhú stranu. Naozaj chodí v kraťasoch a tričku a aby nebolo dosť, tak ešte aj v sandáloch bez ponožiek. Hlavne keď je leto a horúčavy. Aj tak je väčšinu dňa mimo firmu a naháňa robošov čo kopú kanály a podobné zverstvá. Robotu robí dobrú, zákazníci sa na neho nesťažujú a je šikovný. A on osobne si v obleku pripadá ako chuj.
Zatrieďovať niekoho vyslovene len podľa vzhľadu je neefektívne. Z dlhodobého pohľadu to prináša viac ako rozporuplné výsledky. Keď to vezmem od starých rozprávok, kde sa zo špinavého popolvára, či inej sociálne slabšej vrstvy nakoniec vykľuval princ, kráľ, alebo aspoň slušný človek až po opačný extrém v prípade manažérov a mediálne tváre nebankových fondov, ktorí práve boli vzorom správneho odievania a pritom ani zďaleka o nich nemožno hovoriť ako o poctivých ľudoch s ktorými bola radosť uzatvárať obchody.
Mne osobne tiež vadí, keď mi na jednanie dorazí týpek, ktorého košeľa práčku naposledy videla v minulom miléniu, cítim ho už spoza rohu a za nechtami vidím, že sa rád prple v záhradke a opravuje si sám svoje auto. Ale inak je mi to jedno. Keď by došiel aj v plavkách a bolo by to primerané počasiu. Čo mňa zaujíma je, či mi dodrží termíny, aké sú na neho referencie a ako sa s ním komunikuje. Ostatné sú nepodstatné podružnosti.
Známy síce chvíľu prevaľoval na jazyku moje argumenty o nebankových manažéroch, ale nezdal sa mi, že by som ho presvedčil. Pre neho kto nie je v obleku, tak je nepodstatná nula na začiatku čísla. Aj keby mu hneď spravil najlepší výkop na celom svete. Smutné.

Sedela v reštaurácii po boku toho svojho a usmievala sa na celý svet. Ona takých 25, on o jednu či skôr až dve generácie viac. Dávala celému svetu najavo ako sa má super. Sponzor na nej evidentne nešetril a aj on sám vyzeral spokojný. Upravená, exkluzívne vyzerajúca cica so všetkým čo k tomu patrí. Akurát v jednej chvíli sa jej v očiach mihol smútok. Keď pozerala na malé rozosmiate deti pri vedľajšom stole. Asi jej došlo, že nemôže mať všetko a niektoré veci vymenila za pohodlný život.
Stretávam ich skoro každý deň. Dievčatá a ženy, ktoré namiesto seberovných majú ako partnerov chlapov o dvadsať a viac rokov starších. Sú zabezpečené, pokiaľ chcú robiť, tak robia, ale evidentne to nie je pre ne nutnosť. Skôr fitko, manikúra, kaderník a kozmetička sú nutnosť. Vyzerať stále rovnako dobre, aby neboli vymenené za novší model. Sponzor dokonca zvyčajne má aj rodinu, ale už to nepovažuje za zväzok na celý život. Deti odrástli, manželka už nie je to čo bývala, chytil druhý dych a našiel si niekoho, komu môže imponovať. Spoločenským postavením, peniazmi, vplyvom. Krásne dovolenky, večere v spoločnosti, vyberané darčeky a drahé autá. Len na rodinu je pohľad už rozdielny. Jeden ju už má a druhý krát necíti potrebu. Druhá polka má toto ešte len pred sebou. Možno by aj chcela, ale na dvoch koňoch naraz sa nedá sedieť.
A hodiny pomaly bijú .........