Cestou tam a zase späť

Stretol som Ťa včera. Viac smutnú ako veselú. Chýbali Ti tvoje ohníčky v očiach a bolo mi smutno spolu s Tebou. Nič na tom nezmenilo ani to, že som sa snažil dostať Ťa do inej nálady. Bilancovala si svoj život a mala si pocit, že to nie je to čo si chcela. Pôvodne si chcela doštudovať to čo Ťa bavilo, potom chvíľu robiť kariéru, vydať sa, mať svoje deti. Potom prišiel do cesty on. Škola zrazu z viacerých dôvodov nebola podstatná. Práca nebola nutnosť. Bavila Ťa, ale nie za každú cenu. Veď život s ním je super. Len občas Ťa napadá, že si možno zle v kritických chvíľach zvolila priority. Že byť nedoštudovaná nezamestnaná nematka nemanželka nie je to, čo si si vysnívala. Dnes som v TV videl Sliding Doors a okrem toho, že mi hlavná hrdinka úsmevom a zjavom pripomínala Teba, často som tam videl nás dvoch. A nie vždy v hlavných rolách. Skôr ako postavičky, čo sa z pozadia pozerajú ako sa život okolo nich niekde rúti. Vždy si si mohla chlapov vyberať a to sa nezmenilo ani teraz. Len Ty už nechceš. Už si si vybrala. A nám ostatným je z toho smutno. Dali by sme za Teba aj poslednú košeľu a nechali si vybiť aj posledný zub. Starý zákon kapitalizmu ale nepustí. Je ponuka, nie je odbyt. Pozeráme do limuzíny, ktorou nám odchádzaš a nevieme, či sa ešte niekedy vrátiš. Či to ešte niekedy budeš zase ty. Kývame a vieme, že spolu s Tebou odchádza kúsok nás. Kúsok, ktorý sme Ti radi nechali a ktorý môžeš použiť vždy, keď budeš mať pocit, že to potrebuješ. Ako v rozprávkach, keď stačilo pomyslieť a tri krát vysloviť meno a zjavil sa kúzelný deduško, tak teraz stačí zdvihnúť telefón a kúsok u Teba sa spojí so zvyškom v nás.

Nic není zapomenuto, nikdy není nic zapomenuto ...