Cestou tam a zase späť

Prvé jarné chvíle, slnko a Ty. Nič viac som nechcel a ani v tej chvíli nepotreboval. Delil som sa o Teba so slnečnými lúčmi, vychutnával som si sálavé teplo a vôňu tvojich vlasov. Už myslím že žiadnym výletom sneženie neprivoláme, nech by sme to akokoľvek chceli. Čakajú nás teplejšie chvíle, dlhšie dni a inak voňajúci vzduch.
Sám sa nejako vnútorne snažím seba presvedčiť, že čakanie má zmysel. Že to nie je zúfalé zakrývanie reality a neklamem sám seba. Akosi o niektorých veciach hovorím trochu menej. Nezmenili sa, neprestal som ich cítiť tak ako predtým. Odkladám si ich v sebe a stále verím, že bude čas Ti ich hovoriť a budeš o to naozaj stáť. O všetky veci, ktoré sú vo mne a sú spojené s Tebou a aj kopec banalít a vecí "len tak".
Snažím sa uchytiť si z Teba koľko sa len dá, ale stále neviem byť "len tu a teraz". Egoista. Neviem nemyslieť na budúcnosť a ani sa mi to nezdá fér. Chcem ju riešiť s Tebou, ale nestačí keď sa rozhodnem ja. Nestačí vybrať si Ťa. To história ukázala ako zlú cestu, ktorá Ti nateraz nesedí. Musíš si vybrať aj Ty. Sama, slobodne a vedomá si dôsledkov. Vtedy keď to budeš chcieť Ty. To je to na čo čakám. Tvoje rozhodnutie. Aj keď viem, že nemusí byť pre mňa priaznivé.

Realita nemusí byť vôbec príjemná. Hlavne pokiaľ v sebe riešim zjavný rozpor a otvorený konflikt medzi tým čo sa má, čo sa smie, čo chcem a na čo reálne mám. Racionalita, ktorá dávnejšie po špičkách odišla, sa teraz vracia búchajúc dvermi, mnou a všetkým v dosahu. Stále častejsie sa pristihnem, že mám zaťaté zuby a prsty do dlaní. Podvedome.
Ako si povedala, "Predstavovať si nestačí"  tak ma racionalita praštila medzi oči. Je málo vecí, ktoré by hovorili v môj prospech. To, že naozaj veľmi chcem je málo. Na strane aktív je len to, chuť to riešiť a ja. Zvyšok je na strane pasív. Samé komplikácie do budúcnosti, zložitá situácia, neistota, chaos, problémy.
Tak ako mám problém rozprávať a veľa krát dúfam, že sa chápeme aj bez slov, tak cez zaťaté zuby aj otázky akosi lezú von ťažšie. Možno práve preto, že čakám odpovede, ktoré ma nepotešia. Reflexívne sa snažím oddialiť moment, keď bude jasné, že sa treba vrátiť. A už dávno to nebude návrat z kratšej cesty. Stále mi v hlave znelo to povestné, že keď niečo naozaj chcem, mám si ísť za tým. A teraz mám pocit, že ak sa mi nevráti pud sebazáchovy, tak to bude škaredý náraz a bude to veľmi bolieť. Žalúdok mám skútený ako praclík a mám strach. Každý krok späť bude ťažký a ani na jeden sa neteším. Vybral som si správnu osobu ale asi v nesprávnom čase. A neviem, či správny čas ešte vôbec niekedy bude.
Nechcem Ťa stratiť, ale v súčasnosti Ťa asi ani nemôžem mať. Nejde teraz len o to čo chcem a želám si ja. Niekedy by asi človek mal byť realista. A teraz veľmi nezáleží na tom, že sa mi do toho ani trochu nechce.

Aj keď práve v tomto prípade veštiť budúcnosť je viac ako neisté.