Cestou tam a zase späť

Realita nemusí byť vôbec príjemná. Hlavne pokiaľ v sebe riešim zjavný rozpor a otvorený konflikt medzi tým čo sa má, čo sa smie, čo chcem a na čo reálne mám. Racionalita, ktorá dávnejšie po špičkách odišla, sa teraz vracia búchajúc dvermi, mnou a všetkým v dosahu. Stále častejsie sa pristihnem, že mám zaťaté zuby a prsty do dlaní. Podvedome.
Ako si povedala, "Predstavovať si nestačí"  tak ma racionalita praštila medzi oči. Je málo vecí, ktoré by hovorili v môj prospech. To, že naozaj veľmi chcem je málo. Na strane aktív je len to, chuť to riešiť a ja. Zvyšok je na strane pasív. Samé komplikácie do budúcnosti, zložitá situácia, neistota, chaos, problémy.
Tak ako mám problém rozprávať a veľa krát dúfam, že sa chápeme aj bez slov, tak cez zaťaté zuby aj otázky akosi lezú von ťažšie. Možno práve preto, že čakám odpovede, ktoré ma nepotešia. Reflexívne sa snažím oddialiť moment, keď bude jasné, že sa treba vrátiť. A už dávno to nebude návrat z kratšej cesty. Stále mi v hlave znelo to povestné, že keď niečo naozaj chcem, mám si ísť za tým. A teraz mám pocit, že ak sa mi nevráti pud sebazáchovy, tak to bude škaredý náraz a bude to veľmi bolieť. Žalúdok mám skútený ako praclík a mám strach. Každý krok späť bude ťažký a ani na jeden sa neteším. Vybral som si správnu osobu ale asi v nesprávnom čase. A neviem, či správny čas ešte vôbec niekedy bude.
Nechcem Ťa stratiť, ale v súčasnosti Ťa asi ani nemôžem mať. Nejde teraz len o to čo chcem a želám si ja. Niekedy by asi človek mal byť realista. A teraz veľmi nezáleží na tom, že sa mi do toho ani trochu nechce.

Aj keď práve v tomto prípade veštiť budúcnosť je viac ako neisté.