Cestou tam a zase späť

... alebo teória energetického minima.

Už dlhšie ma prenasleduje myšlienka, že sa s človekom tahá čosi ako osud. Nerád by som to ale takto nazýval. Myslím, že to čo s nami bude a ako s nami bude vieme a musíme ovplyvňovať práve sami, na druhej strane ale musím uznať, že sú ľudia, ktorí majú smolu a takí, ktorým sa hovorí štístko. Aj keby sa im stalo čokoľvek zlé, v konečnom dôsledku to bude len nepríjemnosť.
Každý z nás má svoj vyvážený stav, rovnovážnu polohu a zotrvať v nej nás stojí najmenej námahy a úsilia. A pokiaľ sa udalosťami okolo nás, či vlastnou cieľavedomou aktivitou z tej polohy vychýlime po chvíľke sme opať späť. Problém je, že každý z nás má tu rovnovážnu polohu inde. Takže niekto je klasický príklad smoliara, ktorý zakopne na rovnej ceste a zlomí si palec na nohe a kľúčnu kosť a niekto aj keď spraví čelný náraz autom do susedovie domu, tak nakoniec zistí, že našiel v ruinách (domu a auta) germánsky poklad zo šiesteho storočia nevyčísliteľnej ceny a nielen že opraví barák a kúpi si nové auto, ale ostane mu aj do rezervy.
Napadlo ma to v sobotu na svadbe jednej z lastovičiek. Jedna to už má za sebou, druhú to v dohľadnej dobe čaká. A je úplne jedno aké metódy a postupy zvolili. Našli čo hľadali a trvalo im to obom zhruba rovnako dlho.
Vždy si ten rovnovážny stav predstavujem ako nádobku na puding, kde mám naspodu položenú guličku.Môžem pohrkať, ale keď skončím zase je v krátkom čase gulička na svojom mieste.

Ja som skôr to štístko.