Cestou tam a zase späť

Už hodnú chvíľu cítim, že nastala TÁ chvíľa. Celá Polepetkova existencia bola postavená na tom, že mohol hovoriť a písať veci, ktoré sa nehodili do civilného života jeho majiteľa. Hrabať sa v spomienkach na doby dávno minulé a datovať ich do včerajška. Vymýšlať si nepravdepodobné konštrukcie a umiestňovať ich do reálnych kulís. Popisovať čo sa stalo včera z pohľadu v prvej rade kina. Interpretovať cudzí pohľad na svet ako svoj a svoj ako cudzí. Mať názor, ktorý sa predsa nepatrí mať.
Ale dlhšie už mám pocit, že toto nie je tá správna cesta. Čo je koniec koncov aj dôvod prečo som sem takmer prestal písať. Zmenilo sa v mojom živote veľa vecí a už potrebu na alter-ego toľko necítim. Všetko čo chcem povedať už mám komu a mystifikácia nie je potrebná. Viem, že existuje niekto, kto ma vypočuje a nesúdi. Kto pozná moju minulosť a predsa sa ma nebojí. Komu sa nebojím rozprávať čo vo mne je a kto počká, kým to vylezie.
Polepetko bol súčasťou mňa a chvíľami bol pravdivejší ako ja sám. Smutné, ale bolo to tak. Bol drzý, oponujúci, svieži a oveľa dlhšie ako ja sám vedel čo chce.
Keby som mu mal napísať nekrológ, tak by v ňom malo byť pár slov o tom, že pomohol mne nájsť samého seba. Za čo mu patrí vďaka. Tak isto aj za to, že dokázal v skratke ukázať kto naozaj som. Taký rýchly pohľad do hrnca kde som sa varil, ktorý niekomu ako ja (s problémom vyjadrovať sa k určitým témam hovoreným slovom) veľmi pomohol.

Chvíľu si dám možno pauzu a začnem nový život. Ako ja.

Tu končím.