Cestou tam a zase späť

Sedel som na studenej lavičke, mal Ťa na kolenách aby Ti neomrzol zadok a vysvetľoval som Ti aké to je byť súčasne smutný a aj veselý zároveň. Vo vnútri rozorvatý a predsa oveľa šťastnejší. Na oplátku si mi porozprávala pár tmavých momentov z Tvojho života. Tých, ktoré Ti bežne nevidno v očiach a o ktorých okolie nemusí vedieť. Ktoré ma prekvapili a prekvapili by asi veľa ľudí v Tvojom okolí a predsa sú Tvojou súčasťou už viac ako 5 rokov. Smiali sme sa málo, skoro vôbec. Obom nám bolo jasné, že aj keď sa snažíme ironizovať a odľahčiť tému je to až príliš vážne. Dosiaľ mi v uchu znie jedna Tvoja veta:


Mužská zbabelosť tak vyzerá. Radšej neurobia zo zbabelosti vôbec nič.

Pcháme hlavu do piesku. Tvárime sa, že sa nič nedeje. Nekladieme radšej žiadne otázky, ktoré by mohli priniesť nepríjemné odpovede. Dokonca nakoniec nekladieme radšej už vôbec žiadne otázky. Chodíme vo vlastnom svete a zatvárame za sebou dvere. Hluchí a slepí. Nevediaci a nič netušiaci. Zbabelí niečo zmeniť.

A úplne najhoršie na tom je, že si to ani neuvedomujeme.