Cestou tam a zase späť

Sedeli sme a mal som pocit, že vôbec nepočúvaš. Rozprávali sme, vysvetľovali, snažili sa objasniť náš pohľad na vec. Slová šli von, prechádzali Tebou, ale nič sa nedialo. Nepočúval si a možno ani nevnímal absurdnosť celej tej situácie. Chodí mi po rozume citát z jednej veľmi starej diskusie: Žiaľ, ty nechceš rovnaký meter pre obe strany. Chceš taký meter, ktorý bude dávať rovnaké výsledky bez ohľadu na to, čo ním budeš merať.
Presne ten pocit som mal ja včera. Že čakáš od nás odpoveď, ktorá zapadá do Tvojej schémy. A obmieňaš otazku stále dookola v prípade, že odpovieme nie podľa očakávania. Veľmi sa snažíš byť nezaujatý, ale nejde to. Príliš sa snažíš pomôcť. A máš veľa informácií, ktoré nemôžeš a ani nechceš povedať nahlas. Zúfalo naznačuješ (hlavne mne) a čakáš, že pochopím. Lenže ja som tiež zaujatý a pozerám sa na vec z úplne iného uhla. Každý máme iný zdroj informácií a narábame s nimi po svojom. Nedelíme sa o ne, len naznačujeme. Neviem čo vieš Ty a naopak. Možno by sme navzájom zmenili názor a možno vôbec nie.

Niekedy je to práve o tom, že je fajn, keď druhá strana len sedí, počúva a je ticho.Včera to tak nebolo.

To je zase môj pohľad na vec, možno si sa snažil a celé je to jedno veľké nedorozumenie. Neviem. Za oknom padá sneh a som myšlienkami úplne inde.