Cestou tam a zase späť

Sú chvíle, keď mám pocit že som malý, stratený, keď sa mi ani nechce myslieť na to čo bude zajtra. Dal som sa na ťažkú cestu a nech si o tom ostatní myslia čo chcú nespôsobuje mi to v tejto fáze skoro žiadnu radosť. Teším sa na výsledok, na chvíľu keď budem mať zase ráno úsmev na tvári a keď ho budem vidieť na tvárach ľudí okolo seba. V týchto chvíľach im ho skôr beriem a či mi to veria, alebo nie, tak ma to mrzí.
Netuším kam až dokážem zájsť, ale viem, že to robím pre seba. Pre to, aby som vypadol zo zabehnutých koľají, ktoré ma ubíjajú a aj preto, aby som neubližoval ani sebe ani mojim blízkym. Problém je, že neviem exaktne vyjadriť čo všetko sa bude meniť. A to je práve najčastejšia otázka. Čo vlastne chcem. Druhá, ktorá nasleduje v tesnom závese je či viem, čo všetko spôsobím a či si uvedomujem dôsledky a som ochotný ich niesť. Áno. Uvedomujem si dôsledky. Bohužiaľ. Nie som tak hlúpy, obmedzený, či krátkozraký. Viem že to bolí už teraz a bude ešte hodnú chvíľu. Aj mňa.
Som presvedčený, že argumenty sú na mojej strane a napriek tomu občas ostávam neistý. Nie pre cestou samotnú na ktorú som sa dal, tam pochybnosti nemám. Ale to, že budúcnosť nemám jasnú. Ja, čo som zvyčajne vedel vymenovať aj "prvú aj druhú dovolenku v juhoslavii, prvé auto a aj druhého potomka".

Viem len, že neurobiť nič by bolo horšie.