Cestou tam a zase späť

Sú jednoduché a súčasne hlboké životné pravdy ponúkané nám častokrát už od detstva. Hovoriť striebro, mlčať zlato je jedna z nich. Mne v poslednej dobe v hlave rezonuje niečo podobné: Hovor pravdu vždy keď môžeš, neklam keď nemusíš.
Vyzerá to triviálne, ale povedzme si pravdu, kto z nás nikdy (ale naozaj NIKDY) neklame? Ani tam vzadu nikto? Dobrý klamár musí mať dobrú pamäť. Inak je to chabý amatér a skôr či neskôr narazí. Pud sebazáchovy tým rozumnejším nakoniec podstrčí do podvedomia správnu formu.
Nechce sa mi mať hlavu ako slon, pamätať si komu som čo povedal, v akých súvislostiach a v prípade, že sa stretnú dvaja s protichodnými informáciami hľadať narýchlo cestu ako improvizovane vykĺznuť z potenciálneho problému. Takže mierne paradoxne, ale klamem málo a hlavne čím ďalej tým menej. A mám z toho akosi lepší pocit. Stále viem posúvať realitu podľa mojich egoistických potrieb, ale už nemusím dosahovať víťazstvá za každú cenu. Spomínam si na časy, keď som prehru prijímal veľmi ťažko. Kalkuloval som, mystifikoval, ťahal za špagátiky, vyrábal špeciálnych efektov a bavil som sa na výsledkoch. Aj keď druhú stranu boleli.

Vlastne to chce len si pár krát nabiť hubu ........