Cestou tam a zase späť

Posledné tri dni boli divné aj pre mňa. Napriek miestami prebujnelému egu a sebadôvere sa mi tiež nestáva pravidelne, ze by ma v priebehu troch dní na obed pozvali dve ženy, ktoré síce už poznám dlho, ale tak isto sme sa dlho nevideli. Zazvonil dva krát telefón a dva krát som nemohol odolať. Roky im nič neubrali a mne sa v hlave pomaly odvíjal film pre pamätníkov. Ako odreagovanie od hustých dní v práci to bolo viac ako len vítané.
Čo ma vlastne priviedlo na inú myšlienku. Nie je to tak dávno, čo som rozoberal absolútne najhoršiu otázku na svete a minule som došiel na to najlepšie, čo sa v danej situácii asi dá chlapovi povedať. (Aby som negeneralizoval, tak "dá mne povedať", možno sa na to niekto pozerá inak):

Je to s Tebou stále lepšie a lepšie.

Má to logiku. To, že sme dobrí vieme, alebo aspoň nechceme počuť opak. Tiež nechceme počuť len suché konštatovanie, že dnes to bolo lepšie ako minule. Pretože aj minule to predsa muselo byť úplne super. A už vôbec nechcem počuť, že som lepší ako niekto cudzí v minulosti. To prináša do hlavy chrobáky. Ale to, že sa napriek všetkej už dosiahnutej úžasnosti zlepšujem, to pohladí.

Aj keď sa obávam, že pri najbližšom počutí tejto vety sa začnem nekontrolovateľne smiať.