Cestou tam a zase späť

Nikdy som nepísal len sám pre seba. Vždy som očakával, že to niekto bude čítať. Ešte aj keď som písal po poslednom veľkom rozchode listy a ukladal som ich do zásuvky, vedela že tam budú. Boli to veci, ktoré som nestihol povedať skôr ako ma opustila. Nestihol, nechcel a vtedy ani nevedel. Dosiaľ neviem či ich čítala. Mala kľúče od mojej izby, postupne si odnášala svoje veci, úzkostlivo sa vyhýbala stretnutiu a ja som vtedy veľmi chcel aby sa bola bývala vrátila.
To mi tak trochu aj ostalo. Píšem veci, ktoré by ako hovorené slovo nešli, alebo by to vysloviť trvalo neskutočne dlho. Sú chvíle, keď sa na jazyk tlačia len tie nesprávne slová. Keď sú slová v momente ako sú vyslovené nevhodné a viem, že som to mal povedať inak. Lenže v tej rýchlosti neviem ako a každé ďalšie slovo to len sťažuje. Zamotávam sa do vlastných nešťastných formulácii a je to potom taký bludný kruh. Roztáčajúca sa špirála čistého zúfalstva, keď zlé slovo je nasledované ešte horším.
Teraz viem, že sú veci, ktoré musím povedať osobne. Snažím sa utriasť si to sám v sebe a poskladať si aspon kostru. Aby som to úplne nezmrvil aj keď sa to už vopred javí ako cesta bez konca, bez víťazov a cieľovej odmeny.

Otázka je, či stojí za to komplikovať život aj ostatným.