Cestou tam a zase späť

... slnko zašlo za oblak..... Nevdojak ma napadli slová tejto starej piesne, ktorá sa mi spája so strednou školou. Lozil som teraz po lúke a zbieral som si jahody. Len tak pre chuť, pre radosť, pre zábavu. Časť končila priamo v mojich nenásytných ústach a časť ako hold časom dávno minulým zase napichnutá na steble trávy. Pribúdali pomaly, veľmi sa im nechcelo. Žiadny pozdný zber, teplo, slnkom zaliata lúka ďaleko od hlučného davu. Väčšinu času som nakoniec preležal hore pupkom a len tak som sa kochal. Sú to podstatne príjemnejšie chvíľky na úvahy ako tie tesne pred spaním, ktorým sa už pár rokov úmyselne snažím vyhýbať. S klbkom hadov pod vankúšom sa zaspáva tažko a ja ich akosi neviem vyhnať. Už sa aspoň toho toľko nebojím. Najhoršie už prebolelo a aj keď sa možem staviť, že keď sa uložím spať, začnú sa hýbať už viem že sa ukľudnia. Bojovať už nebojujem. Nikdy to nebolo z presvedčenia. Boj bol len doplnok strachu, kedy som potreboval navonok vyzerať silnejší ako som v skutočnosti bol. Nakoniec ten boj ani nepomáhal. Nepomáhal ani alkohol. Pomohol asi len čas. Trochu. Už nikdy to nebude také ako predtým. Stále ma akosi chytá prievan od okna, rosia sa mi oči a musím počkať kým oschnú.

Martin, chýbaš mi.