Cestou tam a zase späť

Mám rád pokrčené ženy. Keď sa ráno zobudia a ešte majú na líci odtlačok vankúša, rozmazané zvyšky včerajšieho líčenia a vlasy do všetkých svetových strán. Je to mági a a chémia súčasne. Pretože to nie je plošné. Nie každá žena je pre mňa tá pravá. Nie každá mi pripadá ráno úžasná. V tom je práve ten malý barometer a ručička sa točí, alebo netočí. Stojí, alebo nestojí. Zažil som rána, keď by som sa najradšej bol tíško zbalil a vypadol. (No dobre, jedno ráno bolo také, nech nepreháňam) Nemohol som odísť. Nie žeby ma držali nejaké posledné zvyšky morálky, ale bolo to u mňa. Musel som počkať, kým odišla ona. A sú rána, keď to funguje. Keď neutekám a ani nemám nutkanie.
V piatok som sa na Teba pozeral ako na zjavenie. Na líci Ti ešte bolo vidieť práve ten vankúš a v očiach zase celý predchádzajúci večer. Mal som pocit, že by to aj mohlo fungovať. Dávať na prvý dojem je klamlivé. Lenže toto nebol prvý dojem. Ani druhý. Nepoznám Ťa ešte tak veľmi, ale nejaký mesiac sa pokúšam tento nedostatok napraviť. Ide to pomaly, ale snažím sa.

Som nesmelý, ale liečim sa.