Cestou tam a zase späť

Občas mám pocit, že to bolo už strašne dávno. Že si jednoducho na niektoré veci nespomínam. Roky prešli okolo mňa, občas dokonca nekompromisne priamo cezo mňa a ja zrazu zisťujem, že som zabudol aké je to byť zase úplne na začiatku. Keď čakám každé ďalšie ráno, aby som Ťa zase videl, keď sa môžem k Tebe nahnúť a len tak sa nadýchnuť Tvojej vône. Zbožňujem keď Ťa ráno vidím so strapatými vlasmi ako piješ svoju prvú raňajšiu kávu. Všetky tie roky priniesli okrem sklerózy aj to, že sa viem rozprávať. Takže vieš o mne viac ako ľudia okolo mňa, ktorí ma poznajú roky a ktorí vlastne vôbec nevedia kto som naozaj. Vyrástol som z hier na slepú babu a možno skôr ako bolo treba som Ti povedal čo sa vo mne deje. Nehráme sa na rybára a zlatú rybku. Ty zanovito hovoríš nie a ja stále dúfam, že sa to zmení. Ja Ťa chcem a niekde v kútiku duše dúfam, že to raz dôjde ako dobrý napád aj Tebe. Ak nie, nič sa nedeje. Som s Tebou rád aj bez sexu, nech to znie akokoľvek strelene. Nestaviam na tom a keď ma zase odmietneš neotočím sa Ti chrbtom. Máš svoje dôvody prečo vravíš nie a pri chladných kalkuláciach uznávam, že máš pravdu. Lenže neviem iba chladne kalkulovať. Ani jeden z nás už nemá sedemnásť a aj napriek tomu, že máš plné auto plyšákov uvažuješ až prudko racionálne. Nechceš vstúpiť dva krát do tej istej rieky. Lebo to bolí. Mohol by som skúšať špinavé triky a aj napriek tomu, že som v nich dobrý, nepriniesli by mi uspokojenie. Možno keby šlo naozaj len o ten sex. Lenže to by narušilo tú krehkú rovnováhu, ktorá je medzi nami teraz. Nechcem to stavať do pozície, keď si budeš zase pripadať ako kus mäsa. Na dospelý vzťah treba dvoch a nestačí, keď sa rozhodnem ja. Stále mi tvrdíš, že ma to okúzlenie prejde a že takých ako ja si už stretla zástupy. Lenže ja žijem sám so sebou už nejaké to desaťročie a viem odhadnuť kedy ma veci prejdú naozaj a kedy len navonok. Som trpezlivý a trpezlivý ostanem. Neponáhľam sa. Stále verím v úprimnosť. Presne tú, ktorú som onehdá ešte na vysokej škole považoval skôr za príťaž. Riskujem a balancujem na hrane, hovorím Ti veci, ktoré sú až príliš osobné a spolieham na to, že pokiaľ si dvere nezabuchla doteraz, tak je tam stále aspoň malá nádej. Nie som si vlastne úplne istý čo chcem. Či dokážem sám v sebe prekonať tú pomyselnú deliacu čiaru a urobiť ten posledný krok. Sama tú nerozhodnosť na mne vidíš a typicky ženským spôsobom ma nechávaš sa potiť. Možno by bolo najlepšie nechať všetko v tej pozícii ako je to teraz, lenže na to ma až príliš priťahuješ. Nestačí mi len Ťa vidieť a nechcem sa s tým zmieriť. Áno, som ako každý tuctový chlap, ktorých môžeš mať 5 na každý prst. Snažím sa ním nebyť a presvedčiť Ťa, že to je iné ale jediné čo môžem robiť je čakať.