Cestou tam a zase späť

Sedel som večer a bilancoval. Žiadne hlboké sumarizácie, ktoré človek robí v časoch Silvestra, okrúhlych životných jubileí, či vo finále na smrteľnej posteli. Len také večerné posedenie v samote nad pohárikom dobrého vína. Súkromná čierna hodinka, súkromné zamyslenia.
Okrem iných vecí ma dobehla jedna zaujímavá myšlienka. Že aj keď sa o to priamo nesnažím ostáva po mne stopa o ktorú som neusiloval. Nikdy som nemal nutkanie ísť v čele procesie. Dav ma v princípe skôr desí. Ale zistil som, že za mnou ostala (určitá) skupinka ľudí, čo ma v istom ohľade kopíruje. Spôsob komunikácie, spôsob obliekania, účes. Doviedol ma k tomu včera Casho, keď si zo žartu sadol na moje miesto za stolom, dvíhal akože moje telefonáty a predstavoval sa ako ja. Došlo mu to strašne vtipné a po chvíľke som sa začal baviť aj ja. Večer pri poháriku vína tých postavičiek povstalo okolo mňa viac. Od vysokej školy po súčasnosť. Drakula, Hňup, Kockáč, Casho a pár ďalších stáli plece pri pleci a škerili sa na mňa v horizonte  asi 15 rokov. Každý z nich mal v sebe niečo zo mňa. Niečo čo prišlo až so mnou a ostalo v nich. Vonkajší prejav, ktorým ma vedome, či nevedome napodobujú.
Som z toho zmätený. Sú to ľudia, ktorí nie sú typickí looseri, čo sa musia hrať, že žijú život niekoho iného, lebo nemajú na to žiť niečo vlastné. Robia kopec zaujímavých vecí, sú kapacity vo svojich oboroch a s väčšinou z nich sa vídavam len sporadicky pár krát do roka. Napriek tomu v nch vidím niečo zo seba. Dokonca si to možno ani sami neuvedomujú a je to niekde z ich podvedomia.

Alebo je to celé tak, že si to len ja namýšlam. :)