Cestou tam a zase späť

Všetci máme svoje barličky. Tie, ktoré nám pomáhajú žiť a ktorých sa niekedy až kŕčovite držíme. Niekto nosí slušivý oblek a hneď má pocit, že je burzový maklér, iný si nahodí športový odev a má pocit, že okolie ho vidí ako víťaza olympiády. Niekto sa hlasito smeje a veľmi by aj chcel byť vtipný. A iná na seba zase zavesí pol kila železa do rôznych telesných partií a otvorov a dúfa, že okolie si ju konečne všimne a možno si niekto aj pomyslí, že je pekná. Aj keď toto posledné mi pripadá ako jedna z najväčších foriem zúfalstva. Videl som naživo aj pekné baby s percingom, ale asi by som ich vedel spočítať aj na prstoch jednej ruky. Väčšinou to bolo niečo decentné a s vkusom umiestnené. A potom je druhá strana zákopov, kde vkus absentuje, decentné ani náhodou a naozaj ide len o pokus na seba upútať. Čo sa výborne darí. Ale žeby to bolo naozaj to, po čom im srdce piští? Nikdy som nemal nutkanie nechať si do tela robiť diery navyše. Keby pán Boh chcel aby sme ich mali viac, bol by nám ich nadelil sám a v dostatočnom množstve. Robil som iné somariny a chápem že aj čas rebelantstva sa u každého prejavuje inak ale deštruktívne a častokrát aj nevratné zmeny nie sú moja šálka kávy.

A prečo ma to napadlo? Lebo som dnes videl takú škaredú babu s piercingom, fialovými vlasmi a nechutnou nadváhou až strach. Pritom nahodiť sa trochu inak, usmiať sa a mohla z nej byť príjemná baculka.