Cestou tam a zase späť

Vždy keď si hodím do seba pár poldeci pocítim miestami až nezvládnuteľné nutkanie zdvihnúť telefón a zavolať láskam svojim, že ich ľúbim. Všetky zaradom. Jediné, čo ma drží ako tak na reťazi je pocit, že v pokročilej nočnej hodine by nemuseli zdieľať moje nadšenie a ich partneri by tiež nemuseli byť nadšení náhlym prebudením. Ani sa im nečudujem. Tiež by som bol neurotický, keby som počul nejakého ožrana v noci hulákať do telefónu podobné výlevy. Pán boh zaplať za tie dary a možnosť odoslať SMS. Ego ostane ukojené, nutkanie dostane čo svoje a ráno mám navyše možnosť skontrolovať čo, komu a kedy som písal. Neviem kde sa to vo mne nabralo a ani prečo. Je to vo mne, poznám to a naučil som sa s tým žiť. Niekto je agresívny, niekto prehnane spoločenský, ja prítulný a zaláskovaný. Až sa čudujem, že ma zatiaľ nik nechcel inzultovať. Ani v aktuálnom okamžiku, ani dodatočne. Ten debil, čo mi bol nakládol po hube to robil z iných dôvodov.
Navyše zisťujem, že v tom nie som sám. Takmer na každej párty stretnem nejakého zúfalca, čo huhlá do telefónu vyznania a potom okolitej spoločnosti rozpáva o osudovej žene svojho života. Aspoň v tomto som výnimka. Osudových žien mám na rozdávanie a každá ovplyvnila a ovplyvňuje moju existenciu iným spôsobom. Navyše neodchádzajú. Len sa dopĺňajú a podľa aktuálnej situácie menia. Dokonca o sebe vedia a tolerujú sa. A naozaj ich všetky ľúbim.

No more words.