Cestou tam a zase späť

... na slušnosť. Zabudnite na etiku. Zabudnite na priateľov.
Možno len žijem v nesprávnom paralelnom vesmíre. Ale určite sa to deje aj vám. Prídete na jednanie k zákazníkovi. Viete, že ste najlepší, alebo aspon sa to snažíte presvedčiť jeho. Všetko vyzerá nádejne. Už by ste si možno aj tľapli a vtedy príde tá kúzelná fráza: "Viete, ale pre mňa by bolo výhodnejšie to vziať od vašej konkurencie". Nie, nehovorí to majiteľ a nehovorí to zvyčajne ani riaditeľ, ale nejaký májový trtko z nákupu, alebo dokonca z prevádzky. Pointa je skrytá v jeho slovách. On osobne chce byť hmotne zainteresovaný na výbere a dodaní. Chce sa priživiť. Naplniť si svoju vlastnú šporkasku a profitovať na tom, na čom nemá najmenšiu zásluhu. Je iba natoľko drzý, že si o svoje požiada. Percentá, interes, výpalné, držhubné. Nazvite si to ako chcete.
Serie ma to a vždy ma vytočí, keď na takého čuráka narazím. Vtedy človek začína vážne kalkulovať. Dám mu časť zo svojho? Oplatí sa mi to? Budem charakter a nedám? Potom nedodám, ľudia budú mať menej práce, menej na výplatách. Kurva ťažké úvahy, keď človek neživí len seba, ale aj ďalších. Vysvetľovať sekretárke, že musí na výplatu počkať, lebo kvôli charakterovej vade na druhej strane som musel odmietnuť posledných 20 kšetfov a pol roka nie je do čoho pichnúť je ťažké.
Minulá debata cez ICQ ma dostala akurát do ťažšej depresie ešte. Citujem jedného priateľa. Myslím si o ňom, že je slušný človek. Možno občas az k jeho vlastnej chybe.
Povedal: Možeš byť etický, môžeš byť slušný, ale keď chceš slušne zarábať tak rovno zabudni na chrbtovú kosť.