Cestou tam a zase späť

Vynosila si jeho kufre pred dvere, zamkla si a povedala si si dosť. Mala si pocit, že sa Ti venuje málo. Teraz sa Ti nevenuje vôbec a začínaš zvažovať, či to za to balenie vôbec stálo. Zvažuješ, či predsa len nebolo lepšie mať ho aspoň občas, ako byť úplne sama. Samoty sa bojíš a večer osamote v prázdnom byte si len kúsok od zúfalstva. Od toho, aby si mu zavolala a začala sa sebaobviňujúco ospravedlňovať, aj keď máš pocit, že nie si na vine Ty. Paradoxom celého je, že jemu sa uľavilo. Má voľnosť, ktorá mu chýbala a večer keď dojde neskôr nepočuje namiesto privítania rovno výčitky. Môže ísť kde chodil aj predtým, robiť, čo robil aj predtým a nepočúvať kvôli tomu dlhé pasáže amatérskej psychoanalýzy o tom, ako si neváži vzťah a nechce do neho investovať seba. Napriek všetkému zvažuješ či si náhodou predsa len nespravila chybu. Stále máš pocit, že sa Ti nevenoval toľko ako by si očakávala a dokonca už vôbec nie toľko ako by si chcela, ale bol Tvoj. Chýba Ti časť samej seba, chýba Ti večerné pritúlenie k jeho chrbátu, chýba Ti aj dobrý sex, aj jeho raňajšie komické pobehovanie po byte. Cítiš sa vyčerpaná tým ustavičným súbojom o to kto má naviac.

Šlo o žabomyšie vojny, alebo o nevyhnutnosť? Zavoláš, alebo vydržíš?